Novinárka Klárka, redaktorka bulvárneho časopisu VÝKRIKY A ŠEPOTY, sa v istom odbornom časopise dočítala, že reaktívne lietadlá budú prekvapivo nahrádzané vrtuľovými strojmi. Klárka tento odborný časopis skrývala v šuplíku pod krycou vrstvou ich vlastného klebetníka pred sliedivými očami šéfredaktora. Šéf ich nabádal k dôslednému až výlučnému využívaniu internetu ako nevyčerpateľného zdroja škandalóznych správ a nerád videl v ich rukách knihu alebo časopis seriózneho zamerania. Bál sa, že by sa takto mohli nešťastne preorientovať na serióznu nudu, ktorá je nepredajná a vedie k vydavateľskému krachu. Preto bol preň každý odborný text odporný. Klárka musela v redakcii tajiť svoje intelektuálne záujmy a záľubu v knihách.

Lákali ju aj návraty k veterným kolesám, lodným plachtám, vzducholodiam i vrtuliam, rovnako ako k móde starých materí. Bola dokonca presvedčená, že tieto témy sú kuriózne a dali by sa napísať s dôrazom na senzačný obrat vo vývoji dopravy, najmä ak by sa článok obohatil prehľadom leteckých katastrof spôsobených zapálenými reaktívnymi motormi. Preto sa vybrala za odborníkom, miestnym vrtuľológom, čo on na to všetko i či vôbec aspoň niečo.

Vrtuľológa nenašla v luxusných priestoroch výskumného ústavu, ale až vysoko pod strechou, v zaprášenom podkroví, zabarikádovaného medzi haldami kníh, časopisov a písomnej dokumentácie. Po pozdrave a pripomienke telefonicky dohovoreného rozhovoru prešla rovno k téme:

„Pán inžinier, prekvapuje vás návrat k vrtuliam?“

„Nie! Neprekvapuje. Ja som s takýmto návratom naisto rátal. Preto som sa stal vrtuľológom.“

„Ako sa na vás pozerali v minulosti, v rokoch veľkej slávy reaktívnych lietadiel?“

„Bol som im na smiech. Staromilec. Videli vo mne technického historika, ktorý sa uplatní iba ak v múzeu. Brali ma ako vrtuľového kustóda alebo leteckého kastelána.“

„Na prvé počutie to ani neznie ako posmešná prezývka, ale ako menovanie do funkcie. Ale musím sa vás spýtať, pán inžinier: Zostali ste verní vrtuliam aj v čase, keď boli v nemilosti? Vtedy, keď každý, kto sa k vrtuliam hlásil, bol tmár a eklektik?“

„Veru že som vytrval. Napriek príkoriam. Písali na mňa anonymné listy, vraj som kabinetný vedec a beriem plat pre nič za nič. Pre mňa niet krajšieho pohľadu, ako je pohľad na rozkrútené vrtule.“

„Uprednostňujete štvormotoráky?“

Vrtuľológovi sa zaleskli oči.

„Štvorvrtuľový stroj, to je búrlivá symfónia! Nádherný zvuk. Technický chorál. A nemenej nádherný pohľad! Štvormotorák je ako sám život, najmä keď sa každá z vrtúľ krúti inak. Iným tempom. Nepripomína vám to ľudské pracoviská?“

„Ani nie. Rozhodne nie administratívu. Vrtule sa aspoň krútia, hoci každá inak... Ale vám sa vernosť vrtuliam predsa len vyplatila, či nie?“

Vrtuľológ sa zamyslel, až po chvíli reagoval.

„Ako sa to vezme.“

„Ale to vám už nik nevezme, že ste včas pochopili špirálu vývoja?“

„Ale vezme, vezme, ak bude chcieť! Iba vo vnútri mám taký dobrý pocit, že som sa nemýlil a že som sa teraz ocitol takpovediac na špici vývoja.“

„Zrazu ste moderný technický priekopník. Už nie kustód, ani kastelán. Viete že vám závidím?“

„Ale nepovedzte! Áno, vrtule sa vracajú, lenže ja som už v dôchodkovom veku. Nemohli sa vrátiť skôr?“

„Pri všetkej úcte k vám, pán inžinier, ako môžete tak čosi vysloviť? Ako technik-futurológ predsa viete, že sa vrátili vtedy, keď nadišiel ich čas. A vy, bez ohľadu na váš vek, sa teraz krútite s nimi na výslní. Alebo sa azda mýlim?“

„Na výslní sa s vrtuľami teraz krútia tí, čo v hodine dvanástej odskočili od prúdových motorov. Ani na meno im nemôžu prísť. Ako keby chudinky motory za to mohli!“

„Vy nie ste na výslní?“

„Nie, zasa som v tieni. Vraj som nepreferoval vrtule z technického rozumu a predvídavosti, ale len  z nostalgie.“

„Takže vy sa v tomto zlatom koči neveziete?“

„Ale veziem. Ako lokaj. Ponúkli mi miesto archivára a ťahajú zo mňa rozumy.“

„Nerobíte si takto zo mňa vrtuľu? Ako to, že ma nasmerovali na vrátnici na vás, a nie na niektorého z tých mudrcov, ktorí jediní sú oprávnení poskytovať informácie?“

„Lebo ostatní sa momentálne opaľujú na Medzinárodnom vrtuľologickom kongrese na Kanárskych ostrovoch.“

Klárka sa v šoku na chvíľu odmlčala, zatrúbila do vreckovky, potom pietne pokrútila hlavou a tíško sa rozlúčila s kráľom podkrovia.