(Na okraj básnickej zbierky Sergeja Makaru)

Sergej Makara, básnik píšuci po ukrajinsky, dávno – aj bez pasu, a pritom legitímne a legálne – prekročil hranice Slovenska: svojou poéziou.  S uznaním a s očividným rešpektom o ňom hovoria takí významní ukrajinskí básnici a literárni znalci ako M. Ryľskyj, D. Pavlyčko, D. Fedaka i ďalší, z našich spomeniem povedzme A. Červeňaka, M. Romana, J. Jurča či J. Rezníka.

Docent Sergej Makara je nielen excelentný básnik, ale aj literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, prekladateľ, a vrtošivými záhybmi osudu i dlhoročný lesný robotník, ktorý doteraz fajčí marsky.

Mimochodom: svojimi prekladmi priblížil ukrajinskému čitateľovi mnohých slovenských  autorov, medzi inými Válka, Rúfusa, Novomeského,  Smreka, Plávku, Kostru, Kováča, Rezníka.

Preklady z jeho vlastnej poézie vyšli v  rozličných výberoch. Zbierka Na klávesoch vetra lístie šelestí  - preložil a prebásnil Jaroslav Rezník, vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2018 - je v slovenčine po Veršoch druhou samostatnou zo štedrej poetickej úrody S. Makaru: veď na svojom autorskom zázname má básnických kníh neúrekom.

Zbierka v troch okruhoch (V horúcom letnom sade, Vinie sa cesta, Memento) ponúka slovenskému čitateľovi  približnú, a jednako príznačnú tematickú, motivickú a vnútrožánrovú orientovanosť autora.

Hovorím približnú preto, lebo po jej prečítaní som neodolal pokušeniu zoznámiť sa s niekoľkými jeho zbierkami v pôvodine: je to obdivuhodný register ponorov do sveta, ktorý sa skrz básnickú výpoveď stáva bezvýhradne ľudským:  teda nielen bezprostredne človečí svet, utváraný hlbokými a mnohovrstvovými vzťahmi, ale aj zdanlivo mimoľudské, neosobné - povedzme jeho rodné Karpaty, Zem, brieždenia i súmraky, dni a noci, vietor či bezvetrie, všetko, čo obnaží svojím básnickým slovom, nadobúda rozmery ľudského príbehu a  osudu.

 A vravím aj príznačnú, pretože zbierka v slovenčine odhaľuje čosi ako algoritmus básnikovho vnímania, prežívania a stvárňovania.

Makarova tvorba čitateľovi odkrýva jeho vlastný príbeh a osud a ten si ho vari až podvedome aj privlastňuje ako svoj: od sonetov, básnických sentencií s takmer gnómickou úspornosťou po poémy - napríklad MEMENTO (Na poludnie storočia), príznačné svojou apelatívnosťou. Nie je to však nástojčivosť rečnícka, ale číro umelecká, pri ktorej sa ľahostajnosť diskvalifikuje sama a hneď.

V jeho tvorbe sa sprítomňujú vari všetky podoby poézie, ale percipient nijakú z nich nepociťuje ako samoúčelný experiment, za ktorým by sa skrývala iba póza, nahí králi.

Ak M. Válek videl v konaní ohýbačov železa prácu tak trocha básnickú, ja ju v Makarovej tvorbe vidím takmer banícku, pri ktorej zakaždým zostupuje do neprebádaných a najneviditeľnejších i najutajenejších hlbín človeka.

Makarova básnická reč, metaforicky aj lexikálne štedrá, ostáva až nákazlivo blízka i príležitostnému recipientovi. Možno aj pre to, čo som z nej vyčítal ja: napriek osobnému príbehu - rokom, ktoré by na iného doľahli doživotnou, absolútnou skepsou -, Sergej Makara sa ani na okamih nespreneveril svojmu talentu, vnútornej intelektovo-mravnej integrite a toto takrečeno dedičné ustrojenie bezo zvyšku  vniesol do svojej poézie: vieru v človeka, v jeho pozemskú opodstatnenosť  i vesmírnu nevšednosť, neodbytne,  a pritom nevnucujúco nám odkrýva neopakovateľnú a výnimočnú ľudskú zmysluplnosť, a to práve vďaka vlastnej osobnostnej celistvosti.

Čitateľ takmer psychosomaticky pociťuje vnútornú naliehavosť, ktorou básnik vyslovuje svoj vrúcny vzťah k človeku a k všetkému, čo ho obklopuje, ale aj svoje varovanie a protest.

V Makarovom prípade na osi  básnik – báseň – čitateľ  nevzniká teda len korešpondenčný vzťah, ale aj vzťah osobitého súzvuku, akoby v danom okamihu bol čitateľ vlastne básnikom,  respektíve akoby autora iba poveril tlmočením svojho vnímania sveta a postojov k nemu.

Jeho verše evokujú pocit, že Makaru-básnika nemožno ani podmienečne oddeliť od Makaru-občana. Ako Makara-občan myslí, koná a žije, tak Makara-básnik píše. A naopak. Práve táto nedeliteľnosť je pre jeho tvorbu podstatným dôveryhodným znakom a zároveň nádejnou istotou trvácnosti.

Preložiť či prebásniť jeho poéziu so zachovaním jej originálnej rytmickosti, povahy a pozície rýmov vo veršoch, a najmä jej myšlienkovej metaforickej obsažnosti značí zároveň preniknúť do najvnútornejšieho talentového ustrojenia autora. Myslím, že Jaroslavovi Rezníkovi sa bez zaváhania podarilo pokoriť úskalia, ktoré pri tom hrozia. A tak slovensky čitateľ môže spoznať tvorbu Sergeja Makaru, merané masívom jeho diela akoby pars pro toto, akoby cez priezor, a predsa zblízka a dôverne.