hovoríme s Mgr. ŠTEFANOM NIŽŇANSKÝM, najvýraznejšou tvárou televíznej obrazovky v čase nežnej novembrovej revolúcie, publicistom, spisovateľom a podpredsedom Únie slovenských novinárov

V minulých dňoch a týždňoch sme si pripomínali 30. výročie Novembra 1989. Celá mediálna oblasť mala príležitosť potvrdiť svoju profesionalitu a objektívnosť. Žiaľ, opäť sa raz do centra pozornosti dostal k tejto najvýznamnejšej udalosti selektívny prístup. Často odznievajú rôzne informácie o tom, že v mediálnej oblasti sa vytvárajú nové "čierne zoznamy", cenzori a kádrovníci v temnom pozadí dnešnej demokracie... A vraj existoval pred a počas osláv akýsi nežný ústredný výbor. Ako vnímaš tieto slová?

Bolo by to úsmevné, keby to nebolo vážne. Vo vzťahu k právam, slobode a k demokracii, ktorou sa tak radi oháňajú slovenskí politici. Najmä teraz v predvolebnej kampani tí, čo sa v chlade ich vlastných podlých zámerov a pofidérnych cieľov, musia haliť do prikrývky „demokratickej“ opozície... Robili sa aj zverejňovali rôzne prieskumy či ankety. Medzi nimi tiež o tvárach novembrovej nežnej revolúcie.

Zaujímalo by ma, aj našich čitateľov, prečo si odmietol predpokladané množstvo ponúk na besedy, žiadosti o rozhovory, príspevky do médií, keďže Ťa v súvislosti s výročím Novembra 1989 nebolo vidieť ani počuť? Akoby sa na teba zabudlo a niekto zámerne nechcel spomenúť tvoje osobné skúsenosti...

Udiali sa podivné veci, o ktorých sa mi ani nechce obšírnejšie hovoriť. Nebolo to nič dramatické a koniec koncov, za tých 30 rokov hry na demokraciu a slobodu slova som si na tieto počiny „víťazov“ zvykol. Napriek tomu, že sa mi hnusia... Ešte na jar ma oslovila produkcia K2, že budú pre RTVS nakrúcať dokumentárny cyklus „Fetiše nežnej revolúcie“. A hoci sme si dohodli možnosti a termíny počas leta, nakrúcanie so mnou sa napokon nekonalo. Načo aj, veď ak rozoberali tému informovania cez médiá, nepotrebovali asi nikoho, kto by im povedal pravdu alebo mladým vysvetlil zákulisie či súvislosti...Potrebovali a chceli živiť iba legendu, ktorou kŕmili národ celých 30 ponovembrových rokov.

I napriek tomu, že o prevrate už vyšlo viacero pozoruhodných kníh priamych aktérov udalostí z oboch politických táborov aj z oboch brehov rieky Moravy. Potom ma na jeseň oslovili aj z Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave a pozvali na besedu so študentmi – budúcimi novinármi. V pondelok, 18. novembra 2019, sme mali s mladými diskutovať, spomínať a besedovať spolu so Zuzanou Mistríkovou a s Antonom Popovičom. Na fakulte aj na internetovej stránke visel ešte 13. novembra plagát, oznam aj pozvánka. No tesne pred podujatím som dostal e-mailom informáciu o zmene  s tým, že niektorých hostí /rozumej iba mňa/ museli z besedy vylúčiť...

Myslíš si aj Ty, že predsa len môžu existovať čierne zoznamy?

Samozrejme, veď dnešní študenti a žurnalisti , ktorí budú pôsobiť v redakciách olicharchických médií nemôžu dostať aj iný pohľad na vtedajšie dianie a najmä na hodnotenie nesplnených očakávaní a sľubov „tribúnov revolúcie“. Viem, kde žijem, a pochopil som súvislosti. No ocenil by som, keby sa tí cenzori a veční kádrováci transparentne odkryli, demaskovali a ukázali sa vo svetle reflektorov pravdy aj demokracie. Voľakedy nám boli známe mená aj tváre pohlavárov komunistického režimu, dnes neviete kto vlastne stojí proti vám a kradmou rukou siaha na váš osud... Všetci sa usmievajú a tvária ako rodení demokrati, pritom ich nenávistné pohľady maskujú tmavými mafiánskymi okuliarmi.

V tejto súvislosti sa do centra pozornosti dostáva tvoja „rodná“ ČST. Nemala žiadny záujem o Tvoje názory?

Ale áno. Veľkú vec zorganizovala Česká televízia. V Prahe na Kavčích horách bola 1.novembra 2019 k výročiu veľká celodenná konferencia „Osum dnů které otřásli televizí“ za účasti zamestnancov najsilnejšieho elektronického média aj za účasti bývalých pracovníkov ČST z tzv. „garáží“, ktorí v novembri 1989 tlačili na vedenie Československej televízie, aby uvoľnilo viac informačný obojok a aby sa čo najskôr vysielali priame prenosy z Václavského námestia. Žiaľ, pre úmrtie mojej mamy a dvoch priateľov som sa nemohol osobne zúčastniť, no postrehol som záujem a úprimnú snahu archivára ČT Daniela Růžičku o objektivizáciu skutočností, vytiahnutie faktov na svetlo sveta. Dokonca sa mu to podarilo vo vydanej publikácii k novembrovým udalostiam očami českých kameramanov, kde v texte o histórii tých pamätných dní a udalostí akceptoval fakty z mojej knihy aj od iných aktérov, ktoré doposiaľ akoby nikto nevnímal alebo nechcel vidieť a počuť.

A čo naša „slovenská“ RTVS?  

Tiež na mňa úplne nezabudli, keďže ma vidia pri všetkých archívnych sekvenciách z toho obdobia...  Pred vypuknutím „osláv“ – mi zavolala pani redaktorka Andrea Šuvadová zo spravodajstva RTVS a podvečer (pri ceste na chalupu, už s vnukmi sediacimi a v aute a tešiacimi sa na jesenné prázdniny s dedkom) sme nakrútili krátku spomienku na prvý televízny dialóg v spravodajskom štúdiu HRTN v budove Tatrabanky na Nám. SNP v Bratislave, aby som pripomenul význam vtedajšieho ústredného riaditeľa televízie Jaroslava Hlinického.

Ako si to vysvetľuješ, prečo sa názory tvojej generácie, novinárov pôsobiacimi v tlači, v rozhlase a v televízii pred novembrom ´89 akosi „nenosia“?

Podľa mňa establishment nechce a z nejakých dôvodov nesmie pripustiť, že „Nežná revolúcia“ v Československu nebola revolúciou ale pokojným a nekrvavým odovzdaním a prevzatím moci.

Raz opäť žijeme v turbulentnom nežičlivom čase. Na prvé miesto sa dostala predvolebná kampaň, ktorú mnohí doslova využívajú 30. výročie Novembra 1989 na osobné politické zámery a ciele. Takmer nikto z popredných politikov nespomína na slobodné voľby v roku 1992. Vtedy si ako nezávislý kandidát za stranu demokratickej ľavice bol zvolený za poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia. S akými očakávaniami si vstupoval do tohto volebného obdobia?

Bol som najmä prekvapený, prečo ma SDĽ „odposlala“ do Prahy, keďže som v prvom volebnom období po mimoriadnych voľbách pôsobil  v Slovenskej národnej rade (SNR). Navyše som nebol ani odborníkom na medzinárodnú politiku. Na druhej strane, patril som k tým niekoľkým, ktorí sme zase mali osobné skúsenosti z pôsobenia v hlavnom meste Československa spred novembra ´89, v Prahe som mal množstvo bývalých kolegov, priateľov, v „Zlatej Prahe“ žil a pôsobil v sochárskom ateliéri môj brat Peter. Rozhodnutie postaviť ma na kandidátku do Federálneho zhromaždenia som preto bral ako zmenu a výzvu zabojovať za záujmy Slovenska na novom poli...

SDĽ napriek tomu, že hlasovala za prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR a Ústavy SR, nehlasovala ako celok za ústavný zákon o zániku federácie. Prečo?           

Strana to nemala vo svojom programe, držala sa zásady riešiť otázku možného rozdelenia federácie iba a len na základe referenda. Mnohí jej členovia boli presvedčenými federalistami.

Čo rozhodlo, že ste spolu s generálom Rudolfom Tvaroškom ako jediní za poslanecký klub SDĽ zahlasovali za ústavné rozdelenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky?

V klube bolo veľa múdrych a skúsených ľudí. Všetci mali pravdu, všetkým som rozumel aj som ich chápal. Či už išlo o Michala Benčíka, Jozefa Stanka, Michala Borguľu, Jozefa Oleja, Ľudmilu Gajdošíkovú či ďalších. Malý posun nastal v rozhodujúcej chvíli pred hlasovaním iba v priznaní, že početná časť voličov SDĽ sa na mítingoch vyjadruje za ústavné rozdelenie federácie.  Vždy sa však rýchlo a hlasno ozval niekto, odbijúc úvahy zaklínadlom, že vraj SDĽ nič také vo volebnom programe nemá... Rozhodujúcim momentom bola návšteva vedenia strany. Peter Weiss, Ľubomír Fogaš i Milan Ftáčník, ktorí za nami prišli do federálneho parlamentu vniesli do diskusie nové pohľady, momenty, súvislosti. V našom klube sme sa zameriavali predovšetkým na informačné, štátotvorné a konštruktívne aspekty. Ako skúsený novinár som analyzoval mediálne výstupy, verejné vyhlásenia a čítal i medzi riadkami. Bývalí kolegovia z ČST mi vo foyeri pustili zo záznamu slová jedného z predsedov koaličných strán: „Máme již připravený návrh deklarace, kterou předložíme v případě, že by zákon nebyl schválen třípětinovou většinou,“ povedal predseda KDÚ ČSL a poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR Jozef Lux. „Položíme ji na stůl minutu po neúspěšném hlasování s tím, aby byla přijata nadpoloviční většinou.“

Aktuálnou bola teda otázka, čo by sa stalo v prípade jednostranného vyhlásenia Lidovcov a vystúpenia Česka? Po rozpade federácie takým spôsobom by Slovensko stratilo nároky nástupníckeho štátu. Scenár vyostrovania napätia, dopustenia pouličných nepokojov, násilných konfliktov medzi našimi národmi bol pre mňa neprípustný. A podkutý ústavný právnik Ľubo Fogaš opäť a opakovane trpezlivo vysvetľoval, že referendum už nebude. Že vývoj sa uberá iným smerom, že Klaus s Mečiarom rozohrali úplne inú hru na základe výsledku volieb – silného mandátu HZDS a ODS. Ide len o to, či sa SDĽ bude iba pasívne prizerať alebo chce byť aktívnym činiteľom zmien? Bol som presvedčený, že som v tom všetkom zachytil signály, výzvy, posolstvo. S Petrom Weissom sme sa za dosť úsmevných okolností dohodli, že využijeme môj status nezávislého poslanca, nečlena strany. Oslobodilo to nielen mňa, no i poslanecký klub. Oznámil som moje rozhodnutie zahlasovať za ústavné rozdelenie federácie. Negatívne reakcie proti mne ale hneď vzápätí odbil generál Rudolf Tvaroška. Dodnes mi znejú v ušiach slová toho podstatne skúsenejšieho, múdreho a vtipného seniora. Bol vojakom  a bojovníkom každým cólom.

- Chlapci a dievčatá, tu nie sme v pionierskom tábore. Nechajte Štefana tak. Má pravdu, ja tomu rozumiem. Ako vojak poznám situácie, keď sa treba postaviť do dverí s guľometom a vlastným telom kryť únik spolubojovníkov. Toto je podobná situácia. Ak existuje len malé nebezpečenstvo, že by mohli padnúť výstrely, nedopustím to. Ten druhý hlas zajtra pri hlasovaní ponúkam ja. V očiach členov vedenia strany i niektorých poslaneckých kolegov sa v tom momente zrkadlila  tichá, nevyslovená, no úprimná vďaka.

Práve vaše dva hlasy boli rozhodujúce pre samotné prijatie spomínaného ústavného zákona. Aký je to s odstupom času pocit, že práve vďaka vám je Slovensko samostatným, suverénnym a demokratickým štátom?

Pocit je to dobrý a naplňujúci. Bolo to historicky dlho očakávané i národom vytúžené dieťa. Napriek tomu sa mu však nepotešili všetci. Ani mu všetci neželali a dodnes neželajú len to najlepšie. Isto, zrod nového štátu je v mnohom odlišný ako príchod dieťatka na tento svet. Osud mi doprial byť osobne priamo pri dvoch najvýznamnejších dejinných udalostiach v Prahe, ktoré ovplyvnili osudy i moderné dejiny Čechov a Slovákov v poslednej dekáde dvadsiateho storočia.

Aký je tvoj pohľad na vyše štvrťstoročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky?

Historický vývoj v oboch krajinách dal za pravdu vtedajšiemu správnemu rozhodnutiu. Potvrdzujú to aj priebežné i posledné prieskumy verejnej mienky. Obyvatelia oboch členských štátov Európskej únie majú dnes k sebe bližšie, mladé generácie nevláčia na chrbtoch záťaže historických krívd. Sebavedomie Slovákov aj Čechov právom vzrástlo. Áno oba národy žijú v hraniciach menších štátnych hraníc, no veľkosť nemerateľných duchovných, literárnych, kultúrnych hodnôt, pracovitosť a výsledky vedcov, konštruktérov, umelcov aj športovcov vidieť a počuť ďaleko na našej planéte. A hoci aj na svojej koži často pociťujem deficity demokracie, spravodlivosti a plnohodnotného právneho štátu, považujem dnešnú samostatnú Slovenskú republiku za svoju pravú vlasť, za vlasť mojich predkov i malých  vnúčikov. Som na ňu hrdý, rád v nej žijem, bývam, tvorím aj pracujem. To, že som jej čestne a nezištne pomohol pred štvrťstoročím na svet, som nikdy neoľutoval.

 Jozef Kuchár