S našimi vytrvalostnými bežeckými podujatiami je to tak trochu komplikované. Najstarší z nich – Národný beh Devín –Bratislava sa zrodil už v roku 1921, ale v tomto roku sa bežal „iba“ jeho 75.ročník. Jednoducho niektoré ročníky sa vôbec neuskutočnili. Často pre nedostatok finančných prostriedkov a okrem toho nemusíme zdôrazňovať, že vojny športu vôbec neprajú a tak tento slávny beh má menej rokov, než by v skutočnosti mal mať.

Vek s dátumom narodenia však nesedí ani v prípade mladšieho, ale oveľa uznávanejšieho a známejšieho Medzinárodného maratónu mieru /MMM/ v Košiciach. Aj na jeho dejinách sa nepriaznivo podpísali vojnové roky. Mnohí zainteresovaní si to však prestali uvedomovať, alebo dokonca prekrúcať históriu. Ale čo už, i to sa dnes v športe stáva. Koľko rokov má teda jeden z najslávnejších maratónov na svete? Podľa „rodného listu“ by 28.októbra mal mať 99, ale realita a štatistiky sú neúprosné: tie tvrdia, že posledný predvojnový 14.ročník bol v roku 1937 a nasledujúci až o osem rokov neskôr, teda v roku 1945. Potvrdzuje to aj významná publikácia Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, ktorá vyšla v roku 1987 v solídnom náklade 12 000 výtlačkov.

Na nemilé prekvapenie mnohých z nás, predovšetkým vlastenecky a národne orientovaných /nielen/ Košičanov, terajší organizátori MMM z reklamných a jednoznačne komerčných dôvodov presadili, aby sa ako súčasť dejín MMM zarátali aj tzv. vojnové maratóny v okupovaných Košiciach, čo sa rozhodne nemalo stať...

ZAČNIME ZAKLADATEĽOM

Ing. Vojtech Braun-Bukovský /1894-1963/ prešiel počas svojho života niekoľkými profesiami. Bol stavebným inžinierom, podnikateľom, novinárom, ale predovšetkým vynikajúcim organizátorom mnohých športových podujatí. V roku 1924 sa ako žurnalista zúčastnil na olympijských hrách v Paríži, kde ho zaujali mnohé športové odvetvia, ale i samotné disciplíny. Maratónsky beh až natoľko, že po návrate domov sa rozhodol takýto usporiadať aj v rodných Košiciach. Dňa 28.októbra 1924 sa postavilo na štart 42 195 m dlhej trate 8 vytrvalcov, z nich 7 dobehlo do cieľa. Víťaz Karol Halla, Košičan, dosiahol na tie časy veľmi slušný výkon 3:01:35 hod. Podujatie sa uskutočnilo pod názvom I. slovenský maratónsky beh a oficiálne jeho organizátorom bol Východoslovensko-Podkarpatský okrsok Čs. atletickej amatérskej únie /ČSAAU/. Vtedy sa V. Braunovi-Bukovskému a jeho spolupracovníkom ani len nesnívalo o tom, že z tohto behu sa stane významný maratón, ktorého meno budú s úctou vyslovovať na všetkých kontinentoch. O rok neskôr do názvu pribudol prívlastok „medzinárodný“ a už bez pridávania čísloviek sa – na rozdiel od trate behu – nič nemenilo. Trať premiérového ročníka z Turne nad Bodvou do Košíc sa už nikdy nezopakovala. Od roku 1926 – až na jednu výnimku maratónci bežali s Košíc do obce Seňa a späť. Monotónnu trať po opustení mesta lemovali iba pusté polia čo zrejme nepôsobilo pozitívne na bežcov. Okrem toho po obrátke v Seni takmer pravidelne čakal vytrvalcov boj nielen s kilometrami, ale i severným vetrom. Všetko sa zmenilo až v roku 1989 kedy sa MMM stal klasickým mestským maratónom... Nemožno nespomenúť, že tých predvojnových 14 ročníkov /1924-1937/ sa vždy bežalo 28.októbra na počesť vzniku I. Československej republiky. Nie vždy sa síce k nám Slovákom zachovala – prostredníctvom centrálnej vlády v Prahe – tak, ako by mala, ale bola to vlasť našich predkov,  ktorí najskôr bojovali za jej zrod a nakoniec za jej obnovenie na rovnoprávnych princípoch položili aj svoje životy. Jedno však bolo isté: maratón v Košiciach sa stal známy a uznávaný v celom atletickom svete. Jeho účastníkov, predovšetkým zahraničných, doslova fascinovala perfektná organizácia podujatia, srdečnosť a pohostinnosť domácich a najmä obrovský záujem obyvateľov mesta a okolia. Nejeden víťaz tu po dobehnutí do cieľa konštatoval, že zaplnené ulice povzbudzujúcimi Košičanmi mu akoby dodali krídla a tým aj nové sily s ktorými dokázal zrýchliť svoje tempo. Iní zase, ktorí bežali na chvoste roztiahnutého peletónu vytrvalcov, ešte ani po dobehnutí do cieľa nevedeli pochopiť, ako im doslova zaľahli uši po potlesku, ktorý ich sprevádzal v uliciach. S takým niečím sa dovtedy nestretli ani tí najskúsenejší maratónci.

O ČO IŠLO OKUPANTOM?

Uznávané, ba dokonca obdivované postavenie Slovenského medzinárodného maratónu sa snažili – samozrejme po svojom- využiť aj okupanti z polofeudálneho Maďarska, ktorí obsadili Košice v novembri 1938 a to na základe tzv. Viedenskej arbitráže. Plánovaný 15.ročník sa teda neuskutočnil, ale o rok neskôr sa už podujali usporiadať tzv. Košický maratón. Štartovať na ňom však mohli iba bežci z Maďarska a ním obsadených území /Podkarpatská Rus, Rumunsko, Juhoslávia/. V roku 1940 sa rozhodli presťahovať maratón z Košíc do Budapešti, ale hlavné mesto prípravu ani priebeh pretekov nezvládlo a tak „veľkoryso“ dovolili podujatie uskutočňovať vo „svojich maďarských“ Košiciach. To znamená, že tzv. Košický maratón sa uskutočnil ešte v rokoch 1941-44, od roku 1942 vždy v septembrovom termíne. Samozrejme, „otec“ tohto, do roku 1937  podujatia medzinárodného významu  nemohol stáť na čele organizačného výboru. Predovšetkým preto, lebo obsadenie Košíc horthyovcami neprivítal s nadšením, skôr naopak, okrem toho jeho židovský pôvod mu neumožňoval zaujímať významnejšie spoločenské postavenie. Nakoniec bol rád, že si zachránil holý život. Funkciu hlavného organizátora prevzal v roku 1939 MUDr. Mihály Hernádi z Miškolca, ktorý sa v okupovanom meste stal hlavným mestským lekárom a komisárom Krajinského ústredia športu. Niektoré ročníky boli zároveň majstrovstvami Maďarska.

PO OSLOBODENÍ PO NOVOM

V roku 1945 sa už tento beh oficiálne volal Maratón slobody a nadviazal na predvojnové číslovanie, bol teda 15.v poradí. Napriek všetkej snahe i záujmu zo zahraničia sa najmä pre dopravné problémy nepodarilo zabezpečiť zahraničných vytrvalcov a preto až 16.ročník mohol dostať meno Medzinárodný maratón slobody. Od roku 1952 nesie názov Medzinárodný maratón mieru  a nevzdal sa ho ani v roku 1968, kedy po obsadení ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy mohli na vtedy 38.ročníku zápoliť iba československí maratónci.

Ešte v 50-tych rokoch minulého storočia sa organizátori MMM na čele s V. Bukovským dohodli, že vojnové behy pod názvom v origináli Kassai maraton – Košický maratón sa do číselného poradia nebudú započítavať a teda vôbec akceptovať. Znamená to, že tieto podujatia, ktoré mali podľa horthyovcov demonštrovať skutočnosť, že Košice sú trvalou súčasťou Maďarska vôbec nenadväzovali na predvojnové Slovenské medzinárodné maratóny, uskutočňované na počesť vzniku Československej republiky.

Na veľké prekvapenie už pred rokom 1989 sa začali ozývať hlasy, ktoré si želali „vzkriesiť“ vojnové behy a nakoniec sa im to aj podarilo v roku 2004. Ešte predchádzajúci ročník mal poradové číslo 73, nasledujúci už bol 81.!Mnohí priaznivci MMM pri ich počúvaní iba nechápavo krútili hlavami. Áno, aj V. Braun-Bukovský sa podieľal na realizácii vojnových maratónov /čo iné mu zostávalo?/, ale s jeho charizmou sa mu darilo otupovať vplyvy veľkomaďarskej šovinistickej politiky na šport na tzv. pripojených územiach južného a juhovýchodného Slovenska. Ako odporca tejto okupácie židovského pôvodu si však musel dobre uvedomovať, kde leží pomyselná červená čiara, ktorú nemôže v obave o vlastný život prekročiť.

SKUTOČNE NAJSTARŠÍ, ALE...

Košice neboli prvým a samozrejme ani posledným mestom, v ktorom zorganizovali maratónsky beh. Ten sa už stal súčasťou moderných olympijských hier a tak premiéru mal na I.OH 1896 v Aténach. Stal sa dokonca kráľovskou atletickou disciplínou a tradične predstavuje záverečnú disciplínu najväčších  športových sviatkov planéty. Do roku 1924 vznikla takmer dvadsiatka maratónov rôznej dĺžky, konkrétne od 37 do 44 km /Bari, Taliansko 1906/. Tak však ako vznikali, tak po niekoľkých rokoch zanikali, alebo opäť sa v športových kalendároch objavili až po desaťročiach. Košice boli jedným zo symbolov stability a sedemročná nútená prestávka bola tá najkratšia spomedzi všetkých konkurentov. Okrem toho z takých objektívnych príčin, že tu všetky diskusie sú zbytočné. Áno, z pohľadu kontinuity východoslovenská metropola vlastní najstarší maratón v Európe. Starší je len ten v Bostone /USA/, existuje od roku 1897. MMM má tak čierne na bielom, konkrétne na certifikáte vydanom Medzinárodnou asociáciou maratónskych a cestných behov /AIMS/ že môže používať prívlastok NAJSTARŠÍ V EURÓPE. Nemusíme zdôrazňovať, že z pohľadu marketingu a reklamy ide o významnú záležitosť. Ibaže, tento primát by MMM dostal aj bez zbytočného a voči zakladateľovi nespravodlivého pridania si siedmych ročníkov, pričom v roku 1938 sa dokonca neuskutočnil ani pochybný Košický maratón a v roku 1940 sa namiesto neho bežal Budapeštiansky. Teda, či sa to niekomu páči, alebo nie, MMM so svojimi všetkými legálnymi predchodcami bude mať v nedeľu 1.októbra „iba“ svoj 93.ročník. to, že AIMS sa nad vojnovými rokmi v Košiciach a na južnom Slovensku, kde vtedy hrozila dokonca genocída slovenského obyvateľstva nezamýšľa možno pochopiť z pohľadu japonských, portugalských, brazílskych či iných členov AIMS. Majú predsa dosť svojich problémov a tým, čo sa dialo počas II. svetovej vojny na anexovanom území malého Slovenska sa nemusia zaoberať. To však, že blížiacu sa „storočnicu“ berú bez výhrad naše štátne inštitúcie ako Prezidentský palác či Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu je predsa len na zamyslenie...