Nedávno jeden veľmi aktívny autor, ktorý píše veľkoplošne tak pre slovenské, ako aj české médiá, tvrdil, že Alexander Dubček bol zbabelec a darebák. Prevrátil tak tradičnú atmosféru mediálnych spomienok počas 21. augusta naruby... 

Je to výpad, ktorý aj po toľkých desaťročiach dokazuje, ako je dôležité zaoberať sa našimi dejinami a osudmi jednotlivých ľudí v nich. Stále je o čom písať, hovoriť, stále je mnoho vecí zo života veľmi mnohých ľudí nedopovedaných alebo preinačovaných. 

Výpad proti Dubčekovi, svetovo najznámejšom Slovákovi, dáva tisíc a jeden dôvod zaoberať sa našimi dejinami. Ako aj pokusmi neustále ich prepisovať. 

V roku 1968 nešlo, ako to niektorí dnes tvrdia, o súboj dvoch komunistických gangov, dvoch komunistických klík na jednej strane vedených Novotným a na druhej Dubčekom. Najmä nám Slovákom išlo o nápravu mnohého od ekonomiky počnúc a dejinami končiac. Išlo o uznanie významu SNP. O zavrhnutie stigmy buržoáznych nacionalistov. O vytvorenie podmienok na vznik rovnoprávnosti v česko-slovenskej federácii. 

Pre nás Slovákov nie je ešte aj dnes bez významu pripomenúť si, že Akčný program dubčekovskej éry obsahoval aj požiadavku federácie; až na tom základe sa vytvorila prípravná vládna komisia na čele s Gustávom Husákom. Federácia, ktorá napokon vznikla, umožnila, že na Slovensku pookupačná normalizácia prebehla oveľa miernejšie ako v Českej republike. Tam masové čistky majú dozvuk dodnes - v komunistickej strane zostali totiž po státisícových čistkách len najpravovernejší. Preto aj pretrvala doteraz. Komunistická strana v Čechách a na Morave je stále aktívna, je nepretržite v parlamente a od jej podpory závisí aj vláda a vládnutie... 

Vytvorenie programu federácie napokon umožnilo bezpríkladne mierový ústavný zánik federácie a vznik dvoch samostatných štátov. 

Ako ma nepretržite na to upozorňuje profesor Ivan Laluha, bol vytvorený ucelený program, Akčný program. Ten otriasol tak sovietskym vedením, ako aj konzervatívnymi „socialistickými“ štátmi. V onej ére medzinárodnej spolupráce bol československý program aj vo vtedajšej Európe a ešte stále silnej ľavici pozoruhodný a inšpiratívny. Ako pripomína historik a Dubčekov priateľ Ivan Laluha, prvý predseda zahraničného výboru novo konštituovaného slovenského parlamentu, v roku 1968 sme boli pre Európu inšpiráciou. Po roku 1989 sme už len preberali, ale ničím novým na rozdiel od roka 1968 sme my Slováci už Európe neprispeli. 

SNN v minulom čísla v krátkosti upozornili aj na film o tom, ako s akým nadšením vítali v Taliansku, v svetovo najstaršej univerzite v Bologni, Alexandra Dubčeka. V roku 1988 vymohli od vtedajších čs. úradov, aby Dubčeka pustili za železnú oponu. Do Bologne na udeľovanie čestného doktorátu tamojšej univerzity. Bola to prvá cesta Alexandra Dubčeka za železnú oponu. Diváci filmu videli, s akým nadšením univerzitné publikum a tamojšia elita, medzi nimi spisovateľ Umberto Eco, vítali nielen osobnosť Dubčeka, ale aj jeho prejav. Je to historicky prvý politický dokument, ktorým nás Dubček prihlásil k Európe, k tomu, čo dnes nazývame európske hodnoty. 

Prebral som ten film s prof. Laluhom. Pomerne obšírne sa v ňom podáva svedectvo o onej pozoruhodnej udalosti. Hovoril mi tiež, že ten film s vročením 2018 vznikal pre rôzne okolnosti dlho. Pripravoval sa už dlho pred týmto dátumom. Pred niekoľkými rokmi ho mali premietnuť za účasti režiséra na medzinárodnej konferencii o Dubčekovi v jeho rodnom Uhrovci. No nestalo sa tak. Pokiaľ viem, doteraz neodznelo ani svedectvo plukovníka paradesantných jednotiek. V rámci príprav jedného z filmov o Dubčekovi ho osobitne nakrútila ešte pred rokom 2005 spravodajkyňa Slovenského rozhlasu v Moskve. Zvukovú časť svedectva rozhlas odvysielal... 

Veliteľ 119. gardového paradesantného pluku po rokoch prijal spravodajkyňu v rodnej Ufe, hlavnom meste Baškirska, aby jej vyrozprával, ako onej noci zatýkal Alexandra Dubčeka a ako sa na to pozerá po rozpade Sovietskeho zväzu. 

Ešte stále nie je všetko dopovedané.