Na inom mieste píšeme, že Košice na olympiáde v Tókiu nebudú mať medzi športovcami zastúpenie. Nuž, oficiálne predsa len jeden aspoň symbolicky bude reprezentovať aj naše mesto. Ide už o občana SR /od roku 2019/, zároveň držiteľa pasu Ruskej federácie Borisa Makojeva, momentálne člena ZK 1904 Košice. Tento zápasník, 28-ročný rodák zo severného Kaukazu osetínskej národnosti má veľkú šancu získať niektorú z medailí. Veď v roku 2017 ešte s ruským štátnym znakom na prsiach sa stal vicemajstrom sveta v zápasení voľným štýlom. Napriek tomuto vynikajúcemu výsledku už pre svoju vlasť nebol zaujímavý /podobne ako svojho času jeho krajanka Anastasia Kuzminová, ktorá pre Slovensko vybojovala tri zlaté olympijské medaily/ a začal si hľadať novú krajinu, ktorú by mohol reprezentovať. Tak ako to urobil on, tak to pred ním urobili mnohí občania Ruska. Bolo a je im úplne jedno, či je to Maďarsko, Poľsko, Slovensko, či iný štát. Len aby dostali slušnú materiálnu podporu, ale predovšetkým štátne občianstvo vybranej krajiny a s ním možnosť súťažiť na vrcholných svetových podujatiach. Výber štátu je takmer vždy náhodný, stačí odporúčanie niekoho z priateľov, alebo závisí od toho, kto ponúkne viac peňazí.

Tak „Košičan“ Boris Makojev dal prednosť u nás najskôr Partizánskemu, potom B.Bystrici a nakoniec sa rozhodol pre Košice, lebo ako sám otvorene povedal, dostáva tu slušný mesačný plat. Pritom nemálo času trávi doma v Osetsku, kde o všetkom v tomto nestabilnom a horúcom spoločensko-politickom prostredí rozhodujú predovšetkým rodinné klany. Ku cti mu slúži však to, že už pomerne slušne ovláda slovenčinu.

Košice  v doterajších olympijských dejinách majú iba jedného zápasníka – medailistu. V roku 1952 z Helsínk priviezol do svojho rodného mesta bronzovú Mikuláš Athanasov. Predpokladajme, že s cenným kovom z Tókia príde aj Makojev. Bude to však to isté, teda sa história zopakuje? V tomto prípade by sme nemali zabúdať na ľudovú múdrosť, že je nepekne chváliť sa cudzím perím. Lebo /predpokladajme/ po jeho slávnom prílete  do Košíc si aj tí najväčší športoví lokál patrioti budú musieť priznať, že naše mesto na úspešnom výsledku Makojeva nemôže mať žiadnu zásluhu a teda sa ním chváliť.

Opäť predpokladajme, že tento naturalizovaný „Slovák“ na tókijských žinenkách vybojuje cennú medailu. Na celom svete tí, ktorí sledujú zápasenie a teda dobre sa v ňom orientujú, budú tento kov považovať za patriaci Rusku... Tak to už bolo, žiaľ, aj v prípade biatlonu a Kuzminovej.

Zatiaľ naposledy sa Slovensko so zápasníckou olympijskou medailou chválilo už dávno, v roku 2008 z Pekingu. Pôvodne mala bronzovú farmu, ale po pozitívnom náleze dopingových látok bol víťaz diskvalifikovaný a „náš“ Dávid Musuľbes, tiež rodák zo severného Kaukazu, ale tesne pred OH 2008 už občan SR, dostal striebornú.

Samozrejme, nie každý olympionik a ešte k tomu medailista sa musí narodiť v Košiciach ako „Miki“ Athanasov. Položme si však otázku: čo slovenskému i košickému zápaseniu dáva chvála s úspechmi, na ktorých sme sa okrem darovania občianstva, dobrých platov a možností štartovať na vrcholných podujatiach nijako nepodieľali? Zatiaľ nič...

Stačí prípad Nasti Kuzminovej, ktorú úprimne obdivujeme a máme radi. Keď skončila s aktívnou činnosťou tak o slovenskom biatlone už nepočuť žiadne dobré správy. Na rozdiel, napríklad, od toho českého, ktorý vsádza na vlastných odchovancov a stále je s nimi v svetovej extratriede...