Nie je tak veľa kníh, ktoré som, ak neboli súčasťou mojej práce, čítal viackrát. Ak nerátam korektúry, dokonca ani vlastné.

V prípade autorského výkonu Emila Poláka: AKO SME (NE)ROBILI PERESTROJKU s podtitulom Z diára šéfredaktora 1987 – 1989, vyd. CCW a KNS, Bratislava 2020, sa mi to však  pritrafilo. A to napriek faktu, že ide o 400 strán vo formáte 145 x 205 mm.

Po prvý raz sa tak stalo približne pred dvoma rokmi: ako digitálny prvopis, s prosbou autora vyjadriť svoj názor na prípadné vydanie, a to naozaj neuhýbavo.

Po prečítaní som bol skutočne neuhýbavo a neváhavo za.

V Polákovom texte som totiž intenzívne vnímal energiu bezprostrednosti, spontánnosti, ktorá v sebe napriek povahe denníka niesla akýsi esenciálny , hoci väčšmi tušený než potvrdený náznak príznačného dobového obrazu.

Keď sa mi v týchto dňoch dostala rúk knižná podoba Polákových denníkových záznamov, nerátal som, že ma v nej niečo prekvapí. Ale mýlil som sa.

Autorov výkon ma, opakujem, už pri prvom čítaní zaujal bezprostrednosťou, autenticitou okamihu, zaznačenou neštylizovanou presvedčivosťou. Tá si vás, pravdaže, môže, ale i nemusí nakloniť, nemôžete jej však uprieť prienik k podstate deja, teda procesov, ktoré sa v danom čase odohrávali v nás i mimo nás, a to prienik až po okraj úprimný. Napriek príznačnej Polákovej vecnosti čosi ako výkrik.

Dokonca aj akoby číro osobný, takmer intímny záznam nadobúdal v Polákovom vnímaní širší spoločenský kontext, akoby z neho takmer vyrastal, ba akoby ním bol priam splodený.

Táto osobná a spoločenská previazanosť mení individuálny pocit, zážitok, skúsenosť, privátnu registráciu či reflexiu na moment širšieho spoločenského pocitu a noetickej registrácie, čím nadobúda typické spoločenské črty.

V konečnej, knižnej podobe autor svoj diár konfrontuje aj s náhľadmi  iných súčasníkov tamtých čias, dokumentmi, ktoré nemožno dodatočne upraviť pre dobové potreby. A napriek faktu, že je to pohľad šéfredaktora, ktorý nebýva vždy v epicentre diania (hoci sa novinárom môže zavše zazdať, že naozaj sú v ňom, v tom zdanlivo viditeľnom kotle, v ktorom sa varí osud spoločnosti, a teda v podstatnej miere i človeka-jednotlivca, ktorý o tom nemusí ani tušiť), Emil Polák nielen tzv. záznamom, ale celkovou koncepciou svojej knihy presvedčivo nasvecuje hlavný a nosný prúd problému, dokonca aj prostredníctvom priznanej parciality zreteľne ukazuje  na vnútornú súvzťažnosť  častí a celku, čím sa z poznámok akoby na okraj, zo záznamu akoby mimochodom vynára pred čitateľom živý, plastický obraz, akoby ho čitateľ nielen registroval, ale i sám prežíval.

Pravdaže: taký či podobný pocit môže ožívať predovšetkým v súčasníkoch i účastníkoch tamtých čias, no jeho sprítomňovanie pokoleniam, ktoré ho môžu chápať iba ako okrajový historický jav, je zásadným znakom a kľúčom odlišnosti človeka v ríši živých. Ak nechcú vnímať dejinné okamihy ako vypreparované muzeálne exponáty, ale ako súčasť udalostí, ktoré vstupujú do našich životov v tých najrozmanitejších a bez poznania až mysterióznych podobách.

Emil Polák v tejto knihe zvrchovane odhalil svoj šéfredaktorský kompozičný zmysel pre súhru častí v celku: od denníkového záznamu , návratné pohľady historikov, publicistov  po sentencie, epigramy či citáty, ktoré vnímal ako aktualizačné a čitateľ  ich môže vnímať ako, povedzme, asociatívne doplnenie autorových záznamov.

Ak som po prečítaní digitálneho záznamu diára autorovi tvrdil, že  to bude dobrá kniha, bol som polovičatý:  je nielen dobrá, ale aj osožná, čiže nielen na čítanie, ale i na premýšľanie, ktorému, vidí sa mi, nikdy nehrozí nadúroda.