Pred troma desaťročiami pozval vtedajší predseda slovenskej vlády Ján Čarnogurský skupinu rakúskych novinárov. Rozlúčková večera bola podľa dlhej vládnej, dobre zžitej tradície v Karpatoch v rázovitej reštaurácii, ktorá si pamätala nejedného významného hosťa. Aj v začiatkoch úplne nových pomerov niektoré veci zostávajú nemenné. Menia sa politici, ale čašníci nie. Hovorkyňou Jána Čarnogurského bola Irena Štromfová, známa redaktorka z neformálnych rozhovorov najmä o zdravotníctve v STV. Vždy stála za politikom, v každom zábere kamery na politika bolo vidno jej tvár v pozadí, akoby ho strážila. A ona aj vyberala slovenských partnerov pre Rakúšanov. Atmosféra debát s rakúskymi kolegami bola nefalšovaná. Jeden z nich so značným sarkazmom utrúsil, že keď čs. komunisti chceli zostať pri moci, najlepšiemu modelu sa mali priučiť v Rakúsku, kde sa dve strany – čierni ľudovci a červení „socdemáci“ – nepretržite desaťročia delia o moc, striedajú sa v mocenskom karteli a bez správnej straníckej legitimácie pomaly nemožno byť v Rakúsku ani upratovačkou na ministerstve. Hovorilo sa tiež o tom, ako sa poctivosť v Rakúsku meria podľa vzdialenosti od Viedne, najvyššia je v Tirolsku a ešte väčšia vo Voralbergu, spolkových krajinách, kde sa odnepamäti dodržujú tradície, spolkové zvyky, náboženstvo a kroje a konzumná neskazenosť. Nie sú tu povolené cudzie obchodné reťazce, všetko musí byť domáce. Hovorilo sa aj o tom, ako a na čo sa rakúsky, viedenský záujem zrejme sústredí, napríklad na kúpu bratislavského letiska... Vyzeralo to, ako keby sa chystalo zrastanie toho, čo kedysi patrilo dovedna, pravda, bolo zrejmé, že na tej rakúskej strane majú o tom lepšie predstavy, netápu v tom, ako to urobiť. Prvé sa otvorilo pre našinca viedenské letisko. Otvorili sa turistické, najmä lyžiarske možnosti v centrách so stále väčšími a väčšími atrakciami. A s čoraz väčším a väčším počtom pracovných možností pre Slovákov. V úchvatnom horskom prostredí medzi Rakúskom a Švajčiarskom, napríklad v Landecku, pribudli aj nehnuteľnosti patriace zámožným Rusom. Nespomínam si, či to bol miliardár Deripaska, ktorý financoval olympijské hry v Soči, alebo bývalý primátor Moskvy Lužkov, jednoducho si svoje priestranné pohodlie zriadili pod domom, ktorý si kúpili, a tak nenarušili ráz obce.

V tomto tirolskom kraji nakrúcaj aj Drahoš Machala časť filmu o Hemingwayovi, ten tu trávil lyžovačky, chatár si dodnes uchováva archívne zábery z Machalovho filmu. Ako je to nekonečne ďaleko, zistili pred časom slovenskí novinári, keď sa sem hnali na unikátne stretnutie slovenského prezidenta Schustera s ruským Putinom.

Táto oblasť napokon prelomila všetok konzervativizmus, už roky sa na svahoch konali diskotéky za účasti najobľúbenejších spevákov a hercov. Boli to priam orgie veselia. Všetko nielen pre lyžovačku, ale najmä po nej, apres ski bez zábran. Roky sme obdivovali a sčasti napodobňovali či závideli turistický úspech rakúskych hôr. Až prišiel tento rok. Vo vychytenom tirolskom Ischgli sa ukázalo, ako je nebezpečné, keď výlučne ekonomické záujmy riadia ľudské správanie, životy, keď hospodárske záujmy nie sú v súlade so spoločnosťou. A pánom je príjem.

Svetoznámy, vyhľadávaný Ischgl v Tirolsku dnes pripomína príbeh Sodomy a Gomory. Keď vypukli prvé príznaky choroby, miestni to zatajili. Potom zatvorili iba bary, a nie reštaurácie a lanovky. Veselo sa ďalej lyžovalo, aj keď už bolo zrejmé, že nákaza sa šíri. Dokonca nielen miestni či tirolské úrady, ale ani vláda rázne nezasiahla. Miestni sa báli o to, koľko stratia počas vychytených veľkonočných lyžovačiek. Prvá správa prišla z Islandu, kde objavili jedného chorého, potom šiestich zo Švédska – všetci sa vrátili z Ischglu, kde sa nakazili. Dnes sa hovorí o tisícoch.

Postup tejto tirolskej dedinky je symbolom, ako nezodpovedne, egoisticky sa správame. Tak ako v tomto stredisku ani nikde inde sa nebude dať navrátiť k „normálu“, veď v Ischgli, a nielen tam, to doteraz nebolo normálne správanie.