Doneck bol niekedy slávnym univerzitným mestom, dnes už z neho zostalo iba torzo

Cestujúci autobusom z Košíc do Užhorodu, ktorý túto cestu absolvuje po niekoľko mesačnej prestávke, sa čuduje v jednom kuse. Pokiaľ sa predtým autobus zaplnil predovšetkým v Michalovciach a Sobranciach, teraz mnohé linky v týchto mestách nemajú ani zastávku! Jednoducho, zloženie tých, ktorí smerujú na Ukrajinu, alebo z nej, je úplne iné. Babky s nákupnými taškami vystriedali poväčšine mladí ľudia, ktorí z Užhorodu smerujú k nám, alebo do Česka predovšetkým za prácou a štúdiom.

Darmo, všetko sa mení a zmena je život, takto si zafilozofuje počas dlhej a nudnej cesty, ktorá však meria iba sto kilometrov. Prekvapí ho, že súkromná česká dopravná spoločnosť má všetko tak premyslené, že jej expres z Prahy prichádza podľa cestovného poriadku tak, aby 25 minút po jeho príchode jej autobus s cestujúcimi tohto vlaku na Ukrajinu. V prípade, že tento vlak mešká, autobus na jeho príchod trpezlivo čaká. Nie náhodou, pretože prevažnú väčšinu cestujúcich v autobuse tvoria Ukrajinci zo spomínaného expresu, ktorí sa chcú dostať do svojej domoviny. Rovno z Košíc do Užhorodu, alebo na konečnú do Mukačeva, z ktorého je lepšie železničné spojenie do všetkých ostatných oblastí Ukrajiny. Takže skutočne všetko dobre premyslené. Okrem spomenutých cestujúcich sa v menšom počte môžu v autobuse objaviť naši a ukrajinskí vysokoškoláci. Tí prví idú k susedom v rámci rôznych medzinárodných projektov, tú druhí, ktorí študujú na niektorej z našich univerzít, smerujú k svojim najbližším. Podľa ich vyjadrenie však väčšina z nich kvôli dlhému státiu na hraniciach cestuje domov iba raz, či dvakrát ročne.

KŠEFTY UŽ TAK NELÁKAJÚ

Autobusy s našincami, ktorých konečnou zastávkou bolo veľké užhorodské trhovisko, už možno na hraniciach stretnúť pomenej. Kurz ukrajinskej hrivny v porovnaní s eurom sa výrazne zmenil v prospech meny našich susedov a nie tak dávno už v zmenárňach za euro dávali menej než 27 hrivien. Pred nejakým časom ich bolo aj o šesť viac. Pritom návštevník zo Slovenska má dojem, že ceny tovarov i služieb na Ukrajine sú stále vyššie. My to dobre poznáme z 90-tych rokov minulého storočia. Cenami sa naši obchodníci stále viac a viac približovali tým západoeurópskym, pri stagnácii platov...

Samozrejme, stále je ešte dosť produktov, ktoré sú u východných susedov lacnejšie ako u nás. Napríklad zelenina, obed v reštaurácii /nie v každej/, pri návšteve Ukrajiny sa oplatí mužovi dať sa aj ostrihať, ale kvôli tomu predsa málokto pocestuje aj tri – štyri hodiny necelých sto kilometrov. Aj keď Ukrajinci dvíhajú aj ceny cigariet, stále sú aspoň o polovicu lacnejšie, než u nás. Pokiaľ však človek nechce mať opletačky s našimi colníkmi, tak môže si ich priniesť iba maximálne 40 kusov. Takže ani kvôli tomu nikto na Ukrajinu nepocestuje. Je tu ešte jedna možnosť: niektoré cestovné agentúry, ktoré sa predtým orientovali na nákupnú turistiku sa teraz preorientovali na spoluorganizovanie týždenných relaxačných pobytov v niektorom zo zariadení v Zakarpatskej oblasti. Tieto sú /zatiaľ/ výrazne lacnejšie než tie u nás... Takže nečudo, že tých babiek medzi Michalovcami, Sobrancami a Užhorodom je podstatne menej než pred rokom. Alebo cestujú už len skutočne sporadicky, veď tie dve krabičky cigariet si môžu priviezť iba raz za týždeň /!/ a pollitrovku vodky za štyri eurá kúpia aj doma.

UŽ TO NIE JE TEN HOTEL...

Pred olympijskými hrami 1980 v Moskve postavili v Užhorode na tie časy skutočne perfektný hotel, v ktorom mali nájsť prechodné ubytovanie predovšetkým športoví fanúšikovia zo Západu, ktorí by smerovali do hlavného mesta vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Nuž, ako vieme, veľa ich nakoniec nebolo, lebo ich vlády bojkotovali tento veľký športový sviatok v súvislosti s inváziou sovietskych vojsk v roku 1979 do Afganistanu. Hotel, ktorý dostal meno Zakarpaťja sa však maďarským stavbárom podarilo vybudovať skutočne na jednotku s hviezdičkou – a ako sa hovorí – na kľúč. Znamená to, že spočiatku tam bolo všetko maďarské: od nábytku v izbách cez taniere, príbory a servítky v reštauráciách až po toaletný papier. Žiaľ, dnes už máločo pripomína tie časy, kedy hotel bol symbolom kvalitných služieb a zakarpatského pohostinstva. Nakoniec, prevažná väčšina slovenských podnikateľov a predstaviteľov spoločenských organizácií si dávala pracovné stretnutia v Zakarpatí. Ešte v 90-tych rokoch. Potom hotel prešiel za štátnych rúk do súkromných, tie sa niekoľkokrát vystriedali, ani jedny však nič neinvestovali do obnovy zariadenia, jednoducho všetko tam chátralo na očiach návštevníkov. Kuriózne je, že časť hotela sa stala študentským domovom. Po vyhlásení tzv. Doneckej ľudovej republiky protiukrajinskými separatistami mnohí zahraniční študenti opustili tamojšie vysoké školy, ale ukrajinská vláda im umožnila pokračovať v štúdiu v mestách, ktoré zostali pod jej kontrolou. Tak sa mnohí, predovšetkým Indovia, Afgánci, Pakistánci a ďalší premiestnili z východu Ukrajiny na jej najzápadnejšiu časť. Nie, hotel oni nezdevastovalo, ale študentský domov /i keď ide iba o niekoľko poschodí/ už nie je reprezentačný hotel, ktorý dnes pripomína iba fasáda budovy.

Nuž, asi urobili dobre, keď odišli z Donecka. Veď podľa informácií, ktoré sme na Ukrajine dostali, Doneckej národnej univerzite hrozí zatvorenie! Zatiaľ síce nič nie je potvrdené, ale separatisti asi nemajú dostatok peňazí na jej činnosť. Tak napríklad v 11-podlažnej budove vypli všetky výťahy s cieľom ušetriť elektrinu a tým aj peniaze, z rovnakých príčin zatvorili aj unikátny univerzitný bazén. V meste všetky univerzity síce pracujú, ale prevažná väčšina pedagógov už odišla v roku 2014 do Kyjeva a ďalších miest, ktoré sú pod kontrolou ústrednej ukrajinskej vlády.

Čo si však mali počať? Kyjevské ministerstvo školstva im ešte vtedy zakázalo ďalšie pôsobenie na univerzitách v Donecku, i keď všetky si ponechali prívlastok „národná“. Na druhej strane orgány Doneckej ľudovej republiky pohrozili tým, ktorí odmietnu vyučovať po vyhlásení tzv. samostatnosti, že ich obvinia zo sabotáže. Takže – mohli si vybrať... Časť akademických funkcionárov a ostatných pedagógov odišla do Vinnice, kde vznikla ďalšia Donecká národná univerzita! Nečudo, že v samotnom Donecku dnes prijmú na univerzitu hocikoho, ale tí, ktorým záleží na kvalitnom vzdelaní odchádzajú študovať do Ruska, alebo na ukrajinské univerzity. Teda cez akúsi demarkačnú čiaru. Pre nezainteresovaného je to všetko dosť nepochopiteľné, ale žiaľ, taká je dnes ukrajinská súčasnosť. Plná tragédií, paradoxov a zvláštností.

/Cesta na Ukrajinu uskutočnená pri finančnej pomoci Literárneho fondu./