Na Slovensku vyšla kniha pre stredné školy, ktorá sa zaoberá tým, ako treba bojovať proti konšpiráciám rôzneho druhu. Zaujímavé na tom je, že ju vydal akýsi Inštitút ľudských práv s finančnou pomocou odboru kriminality ministerstva vnútra SR. Čo má spoločné s konšpiráciami odbor kriminality? Nuž nič, iba ak to, že za uverejňovanie „údajných konšpirácii“ asi bude autorov stíhať. Sloboda názorov je teda ta-tam. V poslednom čase sa totiž vynorilo veľa vecí, ktoré doteraz zostávali uložené v archívoch, ono je to totiž tak, že pravda vždy vyjde najavo, aj keď ju zamknete na sedem zámkov. Na vine sú často samotné vlády. Ak sa napríklad vyrojili pochybnosti o útokoch na „dvojičky“ v New Yorku, tak aj preto, lebo americká vláda dodnes neodtajnila vyšetrovanie týchto udalostí, o vražde J.F. Kennedyho ani nehovoriac. Najnovšie sa objavil investigatívny článok nositeľa Pulitzerovej ceny amerického novinára S. Herscha o zamotanej histórii smrti bin Ladena. Tak by sme mohli hovoriť napríklad o genocíde Indiánov v USA. Objavujú sa v, ktoré vždy nové fakty, ktoré spochybňujú oficiálne verzie a toto nazývať konšpiráciou je proti duchu slobody slova. A tak vydanie knihy na Slovensku, ktorá bojuje proti „údajným“ konšpiráciám je skôr výsmech slobody slova, alebo začiatok cenzúry na našom území.

Neviem, prečo by sme sa mali zaoberať USA a ich „tancami“, v Európe je dosť tém, ktoré stoja za pozornosť, hoci vždy všetky nitky vedú za veľkú mláku.

Aj preto uverejňujeme zaujímavý materiál kde sú len čisté fakty, žiadne konšpirácie, o tom ako New York a Londýn priviedli k moci Hitlera a jeho Tretiu ríšu.

 Historici sú dnes v tom ako prišiel Hitler k moci nejednotní, jedna časť hovorí o tom, že v Nemecku existovali tajné spolky, ktoré snívali o pomste za porážku v I. svetovej vojne, ďalšia čas hovorí o sponzorovaní Hitlera nemeckými priemyselníkmi.

 A tu sa vynára jedna zaujímavá pozoruhodnosť, na Norimberskom procese sedel na lavici obžalovaných exprezident Ríšskej banky a minister ekonomiky Jalmar Schacht, ktorý vystúpil a žiadal, aby na lavicu obžalovaných posadili aj tých, ktorí „kŕmili“ Hitlera Tretiu ríšu a konkrétne spomenul americké monopoly General Motors a a Ford a tiež šéfa Anglickej banky Normana Montegiu. S týmto obžalovaným sa Američania dohodli, že za mlčanie dostane slobodu. A Norimberský tribunál ho oslobodil, napriek protestom vtedajších sovietskych právnikov.

Ešte predtým sa ocitli v truhle dvaja, ktorí toho vedeli o anglosaskej pomoci Hitlerovi naozaj dosť. Prvým bol švajčiarsky finančník W. Gustloff /Hitler jeho menom pomenoval prvý nemecký krížnik/ a finančník NSDAP a generál F. Schvarz. Gustloffa zabil v roku 1936 neznámy študent vo švajčiarskom Davose a Schvarz potom ako vyšiel v roku 1947 z filtračného tábora v Ravensbrucku, naraňajkoval sa a vzápätí mal problémy so žalúdkom a za poldruha hodiny bolo po ňom. Stačil však v roku l945 v Mníchove v kancelárii NSDAP spáliť všetky dokumenty, ktoré by mohli skompromitovať víťazné krajiny a naivne si myslel, že mu to pomôže.

 No aj napriek tomu, že títo dvaja svedkovia včas a záhadne opustili svet, niektorým historikom sa aj tak podarilo získať fakty o anglosaskom sponzorovaní Tretej ríše. Talian Q. G. Preparata sa podrobne zaoberal týmito vzťahmi a aj konkrétne pomenoval tých, ktorí doviedli Hitlera a jeho súkmeňovcov k moci. Vyvrátil jednoznačne smiešnu rozprávku, že nacisti sa financovali sami pomocou zbierok zo svojich mítingov. Q. G.Preparata bez pochýb dokazuje, že väčšinová časť finančných prostriedkov nacistov bola zo zahraničia. Zaoceánske finančné klany Morganov, Rockefellerov cez banku Chase National dvíhali akcie IG Farbenindustrie a ďalších chemických podnikov na Wall Street /neskoršie IG Farbennindustrie, toto dieťa Kruppa prešlo pod kontrolu rockefellerovského Standard Oil/. Tento taliansky autor píše, že v roku l933 je bez pardonu jasné, že AEG financovala Hitlera, pričom 30 percent akcii patrilo vtedy americkému partnerovi General Electric. Amerika a Anglicko nestvorili hitlerizmus, ale vytvorili podmienky, v ktorých sa tento fenomén mohol objaviť, píše taliansky autor.

Nemecký historik Joachim Fest, ktorý sa tiež zaoberal finančnými tokmi Hitlera píše: Na jeseň v roku 1923 odišiel Hitler do Zürichu a vrátil sa odtiaľ s kuframi, ktoré boli nabité švajčiarskymi frankami a dolárovými bankovkami. To znamená , že pred začiatkom tzv. Pivného puču niekto podaroval solídnu sumu Hitlerovi. Tento „ niekto“ nebol nikto iný ako Henry Deterling, šéf anglicko-holanskej firmy Shell. Financoval Hitlera aj neskoršie, cez spomínaného Gustloffa. Zaujímavé, že vtedajší Mníchovský súd zistil, že nacistická strana na tento puč dostala 20 tisíc dolárov od priemyselníkov z Norimberku. Pritom výdavky Hitlera jeho nacistov boli 20 krát vyššie. V apríli l924 Hitlera odsúdili na päť rokov väzenia, ale už v decembri sa dostáva na slobodu, kupuje si vilu Berghof a začína vydávať noviny Volkischer Beobachter. Od roku l924 s Hitlerom sympatizujúci nemeckí finančníci a priemyselníci/ Thyssen, Fogler, Kirdorf a Schreder/, ako píše Fest tajne dávali nacistom financie. Fogler a Schreder boli pri tom skôr nie nemeckí ale americkí finančníci, svoj kapitál zarábali za oceánom. Medzi sponzormi Hitlera boli aj ďalšie osoby, šéf IG Farbenindustrie Max Warburg, rodný brat šéfa Federal Rezerve Bank v New Yorku Paula Warburga. Alebo Karl Bosch, ktorý viedol nemeckú pobočku Ford Motor Company. Je tu namieste otázka, ako si nemeckí priemyselníci mohli želať príchod Hitlera k moci. Veď národní socialisti nemenej ako boľševici si želali zmravniť priemyselníkov.

Keď už padlo meno Ford, treba vedieť, aj to, že keď v roku l931 novinárka amerických novín Detroit News, ktorá prišla do Nemecka, aby urobila rozhovor s potenciálnym politikom A. Hitlerom, bolo celá udivená, keď videla nad jeho stolom portrét pre ňu veľmi známej tváre – Henryho Forda. „ Pokladám ho za svoj vzor“ povedal A. Hitler. No Ford nebol len vzorom nacistu, ale aj jeho štedrým sponzorom. Ich spoločným menovateľom bol antisemizmus. Ešte začiatkom dvadsiatych rokov „ dedko Ford“ na svoj účet dal vytlačiť a poslať do Nemecka pol milióna kníh“ Protokolov sionských mudrcov“ a aj dve svoje vlastné knihy „ Svetové židovstvo“ a „ Činnosť židov v Amerike“. Na sklonku dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov Ford štedro kŕmil NSDAP. A na znak vďaky Hitler vyznamenal Forda krížom Nemeckého orla, najvyšším vyznamenaním Nemecka pre zahraničného občana. Stalo sa tak 3O. júna 1938 v Detroite na oficiálnom obede na ktorom bolo poldruha tisíc známych amerických osobností. Kríž mu odovzdal nemecký konzul a Ford bol tak vzrušený, že sa aj rozplakal. Po tomto akte vzal Ford na seba financovanie hitlerovského projektu“ národného auta“ a dostal do rúk 100 percent akcii nového závodu Wolkswagen.

 Historici sa neúnavne zaoberajú aj otázkou prečo na separátne rokovania s Nemeckom poslal prezident Rockefeller, šéfa CIA Alana Dullesa.Odpoveď je jednoduchá. V roku l932 sa uskutočnilo stretnutie Hitlera s už spomínaným anglickým finančníkom Normanom Montegiu, na ktorom bolo dohodnuté tajné financovanie NSDAP. Na tomto stretnutí boli aj bratia Dullesovci, jeden z nich Alan sa stal neskoršie šéfom CIA. Náhoda ? Nie. Práve Dulles kontroloval všetky americké zdroje, ktoré pritekali do Nemecka, začínajúc volebnou kampaňou nacistov v roku l930. Z polovice ju financoval IG Farbenindustrie, ktorá sa vtedy nachádzala pod plnou kontrolou Standard Oil. A bol to práve A. Dulles, ktorý sa podieľal po druhej svetovej na „ odprataní“ niektorých nacistov do Južnej Ameriky.

 Je ešte mnoho bielych miest o financovaní Tretej ríše tak z Londýna ako aj z New Yorku, postupne sa však dostávajú na svetlo sveta. Americké a anglické elity po vojne snažili sa spratať svoje kontakty s nacistami ale ako to už býva nič nie je dokonalé.

A tieto veci nemožno považovať za konšpirácie, fakty hovoria nemilosrdne o všetkom. O pravde, predovšetkým.