Plachý, Priščák, Martin Vrábel, Štefko, sestry Velďákové, Bezeková, zatiaľ naposledy Sahajda – to je iba skromný výpočet tých vynikajúcich atlétov, ktorí odišli z Košíc za lepšími podmienkami do iných miest, či už do B.Bystrice, Bratislavy, alebo Prahy. Priaznivci kráľovnej športu sa s tým už dávno zmierili a, žiaľ, či sa im to páči, alebo nie, považujú to za samozrejmosť. Boli však aj časy, kedy Košice na atletickej mape Československa predstavovali úspešné a uznávané mesto. Bolo to však skutočne dávno, pred takými sedemdesiatimi rokmi. Tak napríklad v roku 1960 v I.čs. atletickú ligu mužov tvorilo šesť /!/ pražských družstiev, po jednom z Brna a Hradca Králové a celé Slovensko zastupovala iba Slávia VŠ Košice /od roku 1963 Slávia VŠT/. V najvyššej súťaži družstiev atlétok štartovali okrem Košičaniek aj Slávia UK Bratislava, ale dievčatám z vtedajšej Solovjevovej ulice /dnešná Watsonova/ patril neoficiálny primát najlepšieho slovenského ženského tímu, pretože v I.lige lepšie umiestnenie dosiahol iba Gottwaldov /terajší Zlín/.

Samozrejme, takéto údaje by sa dali nájsť v rôznych športových ročenkách či na stránkach dobovej tlače, ale čerstvý deväťdesiatnik Štefan Hrušovský ich má jednoducho v hlave. Iba keď si niečím nie je 100- percentne istý, tak si to vyhľadá vo svojom archíve.

ATLETIKA – JEHO CELOŽIVOTNÁ LÁSKA

Ani sa veriť nechce, že tento nenápadný muž nižšej postavy je atletike verný už celé trištvrte storočia. Rodák z Nálepkova /okr.Gelnica/ sa vo veku 15 rokov dostal do Košíc a odvtedy je verný športu č.1. Aktívne pretekal takmer do štyridsiatky. Už vtedy však pôsobil ako funkcionár, predsedal dokonca dvom košickým oddielom – Slávie VŠT a VSS, trénerskej činnosti sa venoval celých 43 rokov a dodnes patrí medzi špičkových atletických rozhodcov so skúsenosťami z vrcholných európskych podujatí.

„Stávalo sa, že napriek pomerne širokej základni v našom atletickom oddieli z rôznych príčin na prvoligové stretnutie neprišli nominovaní pretekári a tak som musel súťažiť v ich disciplínach. Okrem mojich behov v šprintoch som nastupoval v hode oštepom, vrhu guľou, v behoch na prekážkových tratiach a dokonca v skoku do výšky“, s úsmevom na tvári spomína jubilant, ktorý už v roku 1960 zabehol 100 metrov za 10,9 sek. a dvojnásobnú vzdialenosť za 22,6 sek. O svojej všestrannosti skromne pomlčí, veď dokázal nastúpiť aj v kráľovskej atletickej disciplíne – v desaťboji. V niektorých behoch bol však ešte úspešnejší jeho o štyri roky mladší brat Eugen, ten na stovke dosiahol čas 10,6 sek. a dvojstovke 22,4 sek. a držal slovenský rekord v šprintérskom trojboji /60 m, 100 m a 200m/. Bratská rivalita však pomáhala obom a v neposlednom rade aj ligovému tímu.

ŠTARTÉROM  MMM  DO STOVKY!

Samostatnú kapitolu v atletickom živote Štefana Hrušovského tvorí  činnosť  štartéra, predovšetkým na takom významnom podujatí akým je Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. Dnes už môžeme konštatovať, že na žiadnom takomto podujatí na svete nemajú staršieho rozhodcu, ktorý svojím výstrelom z pištole posiela vytrvalcov na trať dlhú 42 195 m.

„K rozhodovaniu na košickom maratóne ma priviedol  dlhoročný tajomník  organizačného výboru, neskôr jeho predseda Vladimír Harant. Rozhodcu som vykonával od roku 1960, zároveň aj asistenta štartéra. Takmer celé štvrťstoročie bolo mojou povinnosťou stáť pri Vladovi Harantovi a byť pripravený vystreliť v prípade, že z rôznych príčin by sa to jemu nepodarilo. Šanca stať sa štartérom prišla až v roku 1984. Odvtedy až do minulého roku bolo všetko v úplnom poriadku. Nikdy som nezlyhal ani ja, ani pištoľ“, hovorí Š.Hrušovský.

VÝSTREL  NEZAZNEL...

Z tej masy pretekárov si to určite nevšimol nikto. Asi ani z tých, ktorí sledovali štart MMM v prvú októbrovú nedeľu 2019 z protiľahlej VIP tribúny. Jednoducho z pištole Š. Hrušovského nezaznel výstrel, ale možno to trvalo sekundu – dve, kedy pohotovo vystrelil vedľa neho stojaci asistent, bývalý úspešný šprintér Miroslav Ivan. „Stalo sa, po prvýkrát v mojej dlhoročnej kariére štartéra mi zlyhala pištoľ. Miro zachránil situáciu a tým zároveň dal jasne najavo, že funkcia asistenta je veľmi potrebná a teda vôbec nie je zbytočná“, vysvetľuje čerstvý deväťdesiatnik. Nuž, aj jeho napriek vysokého veku a dlhoročným skúsenostiam z pôsobenia pri štartovnej čiare ešte dokázalo niečo prekvapiť. Je však presvedčený, že nepodarený výstrel pred rokom sa už nikdy nezopakuje, bez ohľadu na to, koľkokrát sa ešte postaví na štart MMM s pištoľou v ruke...

VŠESTRANNÝ  JUBILANT

To, že dokázal byť spoľahlivým náhradníkom v takmer hociktorej bežeckej, vrhačskej či skokanskej atletickej disciplíne potvrdil neraz. Podobne to bolo i v jeho zamestnaní. Ako absolvent Strojníckej fakulty VŠT /teraz TU/ v Košiciach pracoval ako konštruktér špeciálnych motorových vozidiel na prepravu tekutín. Autá, ktorých projekty vyšli z jeho rúk, spoľahlivo slúžili nielen u nás, ale aj na druhých kontinentoch.

Štefana Hrušovského možno považovať aj za odborníka na jogu. Venuje sa jej už dlhé desaťročia a ako vždy pri rozhovoroch na túto tému zdôrazňuje, že jej nechce robiť reklamu, ale podľa neho za svoj vysoký vek a solídne zdravie môže ďakovať nielen aktívnemu športu, ale v neposlednom rade aj joge.

Prevažná väčšina priateľov mu k deväťdesiatke želala nielen pevné zdravie a pohodu, ktorej má tak málo /napriek svojmu vysokému veku sa sám svedomite stará o nevládnu manželku/, ale aj to, aby ešte vo veku 100 rokov bol stále tam, kde ho vídavame vždy v prvú októbrovú nedeľu, teda na štarte MMM. Verme, že sa tieto želania a priania aj naplnia...

Foto: archív OV MMM