Bob Harwick pietne odklopil vrchnák puzdra svojho písacieho stroja, zasunul doň papier s vytlačeným vlastným monogramom a chrlil na jeho lesklý, kriedový povrch krásne slová. Slová sa roztekali do riadkov, plynuli do tichých, chlácholivých zátočin odsekov, aby napokon vytvorili lagúnu dojemnej spomienky, zarámovanú horizontom mena BOB HARWICK.

Pracoval čisto, bez prestávok, so suverénnou istotou. Harwickov stroj rachotil ako kedysi guľomety jeho mustanga nad ostrovom Guam, keď poľoval na fanatikov v japonských stíhačkách. Harwick ostarol, zošedivel, vyformoval sa v dôsledného pragmatika, ale neprestával zbožňovať svoju krajinu neobmedzených možností. Ako bývalý stíhač naďalej presne zasahoval cieľ: tento raz slzné vačky čitateľov a predovšetkým pozostalých.

Bol odborníkom na nekrológy. Práve dopísal srdcervúce riadky o morálnych hodnotách a humánnom odkaze nenahraditeľného bankového riaditeľa Broothera a zalepil text do obálky so svojím farebným monogramom. Potom si obliekol čierny oblek, čierny plášť, čierny tvrdiak a na oči si založil tmavé okuliare. List vložil do vrecka plášťa, lebo cestou sa chcel zastaviť na pošte.

Bol už pri dverách, keď sa roztržito obrátil a vrátil k písaciemu stolu. Vytiahol z priehradky kolt a do prázdnej komory bubienka, ktorá zostala po bankárovi Brootherovi, vložil nový náboj. Potom kolt ukryl v druhom vrecku.

Na Brootherov pohreb istotne príde aj senátor Smith. Ten odvšadiaľ posiela svojho šoféra preč a odchádza zvyčajne predčasne a sám. Potrpí si na zdravotné prechádzky. Z cintorína sa môže vrátiť iba cintorínskou alejou, ktorá je dlhá a neosvetlená, a čo je obzvlášť cenné: susedí s hustým a tmavým lesoparkom. Výhodne neprehľadný terén!

Bob Harwick bol muž pevných zásad so zmyslom pre vďačnosť. Preto bol pevne rozhodnutý nikdy, naozaj nikdy v živote nevystreliť na nijakého vydavateľa novín.