S minulým rokom sme sa lúčili záplavou úvah o tom, ako sa odvinuli udalosti spred troch desaťročí. Dali nám pomerne jasnú odpoveď na kľúčovú otázku, ako sa to zbehlo, že prezidentom sa stal Václav Havel, a nie Alexander Dubček. Je to aj dnes zaujímavé preto, aby sme v tomto roku volieb videli, ako sa vlastne robí politika. A zároveň aj to, čo sa pri prudko valiacich udalostiach deje s nami Slovákmi. Vtedy v decembri ’89 to bolo vlastne pár dní, dvadsaťdva, v ktorých sa všetko zomlelo. Podľa českých svedkov už vtedy išlo o to, aby sa zabránilo priamej voľbe prezidenta a aby sa zabránilo konaniu referenda. Prečo? Lebo Česi by volili Havla a Slováci Dubčeka.

Problém bolo treba vyriešiť aj preto, aby sa zabránilo dramatickému rozpadávaniu štátu... Ešte koncom novembra rátalo pražské Občianske fórum s kandidatúrou Dubčeka, ale už 6. decembra sa Havel rozhodol kandidovať za prezidenta a 10. decembra oznámili, že Havlova kandidatúra je po dohode Občianskeho fóra a slovenskej Verejnosti proti násiliu. A 12. decembra s návrhom kandidatúry Dubčeka na prezidenta prišla Slovenská národná rada na čele s R. Schusterom. Dubčekovu kandidatúru podľa českého historika Jiřího Suka podporili všetky slovenské inštitúcie a organizácie, len VPN nie, tej Dubček prekážal, chceli presadiť liberálnu demokraciu, a keďže v politike vtedy VPN dominovala, bolo to rozhodujúce. Tento problém sa nedal vyriešiť ani priamou voľbou a ani referendom. Bolo jasné, že šance vtedy najznámejšieho Slováka na svete v porovnaní s pomerne málo známym Havlom boli veľké.

Nerozhodla teda ani priama voľba a ani referendum, tomu zákulisné rokovania a dohody zabránili. Nijaká priama voľba prezidenta sa nekonala. Nebolo však jednoduché a ľahké vyrovnať sa  s fenoménom Dubček. V tej skrumáži udalostí bolo však treba okrem iného dostať Alexandra Dubčeka do parlamentu, muselo sa zariadiť, aby niekde na Slovensku bol zvolený za poslanca, a tak by mohol byť potom zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia. Pritom bolo treba presadiť, aby sa dovtedajší riadne zvolený predseda FS funkcie vzdal! Ale Dubčeka bolo treba tiež presvedčiť, lebo sa nechcel vzdať možnosti nahradiť Husáka v kresle prezidenta, Husák po dohode 10. decembra z úradu odstúpil. Už niekoľko týždňov debatujem o udalostiach spred troch desaťročí s prof. Ivanom Laluhom, bratom chýrneho maliara Milana a autorom početných vedeckých publikácií a prác, okrem iného bol vedúcim autorského kolektívu diela Alexander Dubček, jeho doba a súčasnosť. V tých debatách neraz spomína, že bol v bezprostrednej blízkosti Dubčeka, keď išlo o jedno z rozhodujúcich stretnutí s Havlom.

V osobnom rozhovore termín „v bezprostrednej blízkosti“ nahradil lapidárnym: bol som v Dubčekovom dome v susednej izbe, keď 20. decembra na ceste do Košíc prišiel z bratislavského letiska Václav Havel a osobne sa uisťoval, či Dubček prevezme funkciu predsedu FS, rokovali o tom, aby Alexander Dubček prijal kandidatúru predsedu Federálneho zhromaždenia s tým, že vo voľbách v júni 1990 Havel odstúpi a kandidovať bude Dubček. Keď Havel odišiel, Dubček sa Laluhovi pochybovačne vyjadril, či to skutočne tak bude, či ten sľub dodrží. Potom, ako vyplynulo z Laluhovej výpovede zachytenej aj v niektorých jeho vedeckých prácach, skutočne taký prísľub odznel, ale pri neskoršom pátraní po dokumente vedúci prezidentskej kancelárie z Prahy oznámil, že nijaký záznam sa nezachoval.

Jeden z priamych českých svedkov dnes hovorí, že ľutuje, že Havla zvolili jednohlasne a v zákulisných dohodách s komunistickými poslancami nezariadili, aby aspoň zopár hlasov bolo proti. Tak by Havel nebol zvolený jednohlasne ako predtým Gottwald, Zápotocký, Novotný, Svoboda, Husák, lebo „ten les rúk, tá jednohlasná voľba charakterizuje našu slávnu revolúciu, ktorá bola vyjednaným odovzdaním moci, teda prevratom. Moc sa sama vzdávala, strkala nám do rúk moc a jej insígnie“. Všade v Európe sa pomery už zmenili, my sme „štrngali ako poslední“.