Televízna beseda O 5 minút 12 /26. januára/ ukázala veľmi názorne nielen slabiny verejnoprávnej inštitúcie, ale aj celkovú profesionálnu nepripravenosť besedy organizovať ak je RTVS pod tlakom prudkého vývoja udalostí. Kľúčovou témou bol vývoj na Ukrajine. Ukázalo sa na čo RTVS má a na čo nemá. Téma odštartovala prepojením na Kyjev odkiaľ o dramatickom proteste a politickom napätí informoval – reportér, zahraničný spravodajca českej verejnoprávnej televízie. Nejde o to, že skúsený Pazderka nebol dobrý. Má za sebou aj vypovedanie z Ruskej federácie – teda do sa do istej miery povedať, že akúsi visačku kvality, keď ruskému ministerstvu zahraničných vecí stálo za to, obrať českú televíziu o post či korešpondenta v Moskve. To určite nie je každodennosť a zvyčajne sa prihodí nekaždodenným novinárom. Otázka teda nie je o českej televízii či o češtine v slovenskej televízii – ide o to, že v bratislavskej redakcii zrejme nie je zázemie chápania situácie. Pripomeňme si, že protesty v Kyjeve sa začali koncom novembra 2013 !. Medzitým sa rozšírili nielen do regiónov Ukrajiny ale zároveň do veľkého napätia vo vzťahoch medzi Európskou úniou a Ruskou federáciou. Teda v podstate takmer tri mesiace nestačili bratislavskej redakcii na to, aby sa s jedným z najzávažnejších problémov politiky Európskej únie a tým aj SR profesionálne vyrovnali, aby neostali v krátkych nohaviciach provinčnosti.

Beseda servírovaná k nedeľnému rezňu ukázala viac ako názorne, že moderátor to zobral viac ako dispečér, nebol kvalifikovaným partnerom pre pozvaných hostí – najmä nie pre ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí, ale ani pre predsedu zahraničného výboru NR SR a čelného predstaviteľa nevládnej Spoločnosti pre zahraničnú politiku. Na jeho prístupe, otázkach – neotázkach bolo zrejmé, že Ukrajina v redakcii nedominuje tým spôsobom akým by mala – teda ako najväčší geopolitický problém, ktorý sme to mali od veľkého rozšírenia NATO a EÚ v roku 2004 zhodného s prudkým nástupom tzv. oranžovej revolúcie, pádom predchádzajúceho režimu a systému na Ukrajine. A teda ako najväčšia šanca televízií.

Dnes je jasné, ako sa vývoj u ukrajinského suseda týka Slovenska – cesta do Európy bude aj cesta na a cez Slovensko, môže priniesť mnohé zmeny. Slovensko sa musí spytovať čo to preň znamená. Je trapas, keď poslanec NR SR sa opiera najmä o citáty americkej diplomacie či špičkového britského analytika, autora dômyselného návrhu ako čeliť Rusku aj za cenu veľkých ekonomických bolestí. Je trapas, keď sa hovorí len o práve na slobodu prejavu a zhromažďovania a nepovie sa, že to v Kyjeve vyžívajú vyslovene nacionalistické sily, priamo alebo nepriamo sú zviazané s rasistickým, antisemitským podhubím či rezíduami. Na Slovensku ide o to, že sa tu strhla politická a mediálna búrka, keď v Banby vyhral županstvo p. Kotleba a mlčí sa o skutočnej tvári časti ukrajinských radikálov medzi ktorými by bol banskobystrický župan priam batoľaťom. Vlastne sa nemlčí, ale zamlčiava sa pretože radikáli na ktorými stratil kontrolu aj V. Kličko a ich odiózny predstaviteľ Tjahnybok by v EÚ boli neprijateľní. Predstaviteľka EÚ si však od neho, Tjahnyboka, ktorému by tu zrejme nikto ruku nepodal, nechá pred kamerami bozkávať ruky – lebo práve násilní radikáli posilňujú protijanukovičovskú opozíciu, ktorú značná časť u nás vníma ako protiruskú a to jej stačí.

Nedeľná beseda priniesla repetíciu vystúpenia jedného zo zúčastnených, ktorú mal takmer doslova tri dni predtým tiež na obrazovkách RTVS. Lenže musel vlastne faktografiou nahrádzať prácu zahraničného spravodajcu, ktorého RTVS do Kyjeva neposlala a vystačila si s bratskou pomocou dominantných Čechov. Výnimočné bolo vystúpenie ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí M. Lajčáka – v relácii, kde mu moderátor ani poslanec neboli partnermi pripomenul kľúčové veci – význam pre Slovensko, dôležitosť partnerského rozhovoru s Ruskou federáciou a varovanie, aby sa Ukrajina doma nevyužívala pre žabomyšie volebné vojny. Keby bol býval mal kvalifikovaných partnerov mohla to byť zaujímavá beseda. Takto sa o. i. ukázalo, že u časti poslancov NRSR prežívajú akoby dinosauri s myslením proti ruskej konfrontácie čias studenej vojny. Zároveň sa ukázalo, že rozhodujúci vplyv na smerovanie slovenskej zahraničnej politiky - okrem prirodzene príslušných ministerstiev – nemajú politické strany, ktoré sa opierajú o voličov, ale nevládne či mimovládne organizácie.