Keď som kedysi dávno nastúpil na redakčnú prax, dostal som sa do prázdnej kancelárie s mohutným písacím stolom, dnes by to bol unikát. V prázdnych šuflíkoch nič nebolo okrem prázdnej fľašky od whisky. Na stole pod zvyčajným sklom bol len jediný výstrižok. Bol o výbuchu vo švédskej dynamitke, zomrel len jediný pracovník, lebo prišiel predčasne ráno do práce... 

Tento odkaz ma sprevádza celý život – vždy, keď som chodil predčasne do práce, keď som sa trhal, doplatil som na to. Naopak, keď som chodil neskoro, nikdy som na to nedoplatil. Nie je to osobné, platilo to a platí stále. Teraz pri tridsiatom výročí vzniku republiky si možno čitateľ pospomína na mnoho mien ľudí, ktorí v prelomových časoch ako prví na seba prebrali ťarchu zodpovednosti, aby potom na to doplatili od prizerajúcich sa, prefackaní rukami i jazykmi opatrníckych oneskorencov dejín. Tých, čo nemohli, sily im na to nestačili a nevládali zabrániť vzniku štátu. 

A tak sa rozhodli aspoň urobiť všetko pre to, aby sa ho zmocnili, aby ho ovládli. 

Z mnohých mien som si vybral odborníka na ústavné právo Jána Cupera. Sú to moje osobné kritériá. Tak isto ako ctihodní odborníci, zaoberajúci sa prácou na Kamaldulskej Biblii (prvý známy preklad Biblie do slovenčiny, dnes v archíve Arcibiskupského úradu v Trnave), ani konzervatívny Cuper nemá televízor a nečíta noviny. Kto ho pozná, osobne vie o jeho vtipnosti, o jeho výstupe na Kilimandžáro ako podarúnok k šesťdesiatke. Tí, ktorí sa zaoberajú či už politickými, alebo právnymi dejinami z posledných desaťročí, nemôžu obísť domáci a medzinárodný proces v Štrasburgu, ktorý v pomere 15 : 0 vyhral advokátsky tím, ktorého súčasťou bol Ján Cuper. 

Na Cupera si spomeniem aj pri každoročnom vyznamenávaní k výročiu vzniku štátu. Akýmsi skúšobným kameňom týchto podujatí je, či niekto vôbec dostane Rad Andreja Hlinku. Ten sa totiž udeľuje za mimoriadne osobné zásluhy pri vzniku Slovenskej republiky. A medzi držiteľov tohto najvyššieho vyznamenania I. triedy patrí i popredný tvorca ústavy a výrazný zástanca nielen vzniku samostatného Slovenska, ale aj kvalifikovaný účastník ústavného zániku federácie. Teda základu dodnes príkladného bezbolestného rozdelenia, toho, čo mnohí kedysi zatracovali a dnes by mohlo slúžiť medzinárodne ako významný vklad a príklad hodný nasledovania pri riešení sporov. Mierového, a nie vojnového riešenia, ktoré strháva milióny ľudí navzájom si páchať nesčíselné množstvo zločinov, klamstiev, zrád. Ako sme toho svedkami celé desaťročia od bombardovania Juhoslávie, vojny za zvrhnutie režimu v Iraku, Líbyi, Sýrii či Afganistane až po terajšie hlasy aj na Slovensku agitujúce (s medzinárodnou podporou) za nevyhnutnosť vyzbrojiť čo najviac Ukrajinu a obsadiť Krym ako najúčinnejší spôsob zosadiť prezidenta Putina. 

Pokiaľ ide o docenta Cupera, predchádzajúce vydanie matičných SNN s ním na prvej strane uverejnili rozhovor, v ktorom pripomenul jednu veľmi výrečnú epizódu. Vedno s historikom Antonom Hrnkom, okrem iného tiež nositeľom Radu Andreja Hlinku I. triedy, navštívili vtedajšieho ministra medzinárodných vzťahov Milana Kňažka v predvečer úplne ojedinelého prvého telemosta Bratislava – Budapešť s budapeštianskym ministrom zahraničných vecí Jeszenským (člen vlády tzv. historikov, s potlačenými slovenskými koreňmi). Bola to vo vtedajších pomeroch jari 1993 očakávaná, ostro sledovaná mediálna udalosť. Dodnes sa uvádza, že náš minister právnikovi a historikovi namiesto vypočutia rád otvoril fľašku sektu s tým, že maďarského ministra zvládne ľavou zadnou. Stal sa presný opak – z Budapešti zaznela požiadavka, aby Bratislava zaručila maďarskej menšine aspoň také práva, ako uhorský národnostný zákon z roka 1868 Slovákom. Ten však vyhlásil maďarský jazyk za štátny a úradný jazyk ako základ národnostne jednotného maďarského štátu. Náš minister pohorel, ako keby bolo možné zaobchádzať s nami ako s politickým nedochôdčaťom, čo zhltne každú demagógiu. História našich vzťahov už vtedy nemala byť pre ministra španielskou dedinou...