Po tieto týždne si mnohí pripomínajú vzácnu storočnicu Vladimíra Mináča. Nažive je ešte s dobrou pamäťou muž rovnakého mena. Dedič. Syn. Dôvod na pripomínanie má Matica slovenská, matičiari. Veď spisovateľ a politik Mináč bol dlhého pol druha desaťročia v krátkom dvadsaťročí Slovenskej republiky v česko-slovenskej federácii jej užitočným, prospešným predsedom. 

Pamätníci sa stretli pri hrobe, Matica usporiadala seminár, na ktorom odzneli po dlhých rokoch na matičnej pôde okrem iného literárno-vedno-historické referáty. Situácia sa zopakuje na pôde inštitúcie ASA. 

Reč bude o Mináčovi, ale aj o Clementisovi. Ten bude mať stodvadsiate výročie. Usporiadateľom ide o to, aby sa sústredené úsilie a jeho výsledky nedali vyrúbať ani zo slovenskej literárnej a ani z historickej vedy. A, samozrejme, ani zo súčasnej spoločenskej situácie. Zdôrazňujem – slovenskej, aby sa ich pohľad zotrvácnil, určil hodnoty či poučenia pre terajšie chaotické časy a nedal sa nijakovsky obísť. Asi tak, ako sa nedá obísť ani Clementis a ani Mináč. Dnes je tlačenica okolo spomienok na oboch: v prípade Clementisa dokonca medzinárodná. Historickú prácu o Clementisovi dokonca napísala švajčiarska vedkyňa s čínskymi koreňmi a jej kniha sa dostala do Matice v Martine najmä preto, že ju tam poslala s poďakovaním za pomoc vedcovi a matičiarovi Tomášovi Winklerovi. Neviem, ako bude tento pozoruhodný švajčiarsky pohľad financovaný švajčiarskymi frankami a vydaný švajčiarskou univerzitou v angličtine zastúpený v plejáde spomienok a referátov k výročiam slovenských osobností, ktoré nijako nemôžu obísť nielen priaznivci, ale ani odporcovia. Je to však svedectvo o tom, že naše dejiny poskytujú stále dostatok podnetov pre dnešok. 

Mňa okrem iných súvislostí vedecká práca, obsahujúca aj preklad predslovu slovenskej vedkyne z akademického historického ústavu, zaujala, ba strhla hľadaním vede na otázku, ako sa mohol taký vzdelaný, rozhľadený intelektuál ako Vladimír Clementis stať komunistom. Hlboko v 21. storočí hľadať odpoveď okrem iného aj v Martine v Matici hádam bude stáť za to. Rozhodne sa čítania tej knihy nevzdám, keď už pre nič iné tak preto, nech mi je dovolené, či ľavicové sociálne formovanie súvisí s vplyvom morálnych a vzdelanostných tradícií v prostredí, v ktorom Clementis a Mináč vyrastali.

Pokiaľ ide o Mináča, v tej dnešnej tlačenici okolo jeho výročia by sme nemali azda zabúdať na to, ako v auguste 2012 pri jeho nedožitej deväťdesiatke spisovateľka a politička Gabriela Rothmayerová vhodne pripomenula dôležitosť pamäti tých, čo si ešte pamätajú. A tiež prenikavý faktografický rozbor Jozefa Čertíka o tom, ako literárna veda a kritika v pohľade na Mináča menila kabáty pred a po roku 1989. Čertík to napísal v roku 2017, teda pri nedožitom deväťdesiatom piatom výročí Mináča. Rothmayerová o päť rokov skôr. Stojí za to pripomenúť. Oba texty, pol na pol, si dovedna prečítalo desaťtisíc záujemcov. Odstup rokov teda nezmenšuje záujem. Pokiaľ ide o Vladimíra Mináča, to má aj širšie súvislosti. Niektorí „pamätníci“ ešte dnes nepovažujú Mináčove texty hodné záujmu, keďže autor si prehadzoval akoby vypínačom raz ultranacionalistické inokedy komunistické postoje. Nestálo by to za zmienku, keby nás to neupozorňovalo, že práve zo spisovateľských kruhov vyšli po roku 1989 výrazní bojovníci proti „baťkizmu“ len preto, aby sa uvoľnil priestor pre jeho rovesníka Dominika Tatarku. Tento spor rozdelil spisovateľov a ich politické, ako aj národné postoje natrvalo. Mináč dobre chápal disidenta Tatarku, ktorý zašiel v krvavých päťdesiatych rokoch priďaleko. „Ja na rozdiel od neho,“ vravieval, „som nikdy na prvej strane novín komunistickej strany nepožadoval čo najprísnejšie potrestanie sionistov a slovenských buržoáznych nacionalistov ako on...“ 

Mináč vedel, ako sa menila doba a ľudia v nej. Vedel, prečo sa Tatarka chce dostať do rovnováhy. Aj on hľadal rovnováhu – on a nikto iný zastrešil obžalobu bývalého režimu s iniciatívou Bratislava nahlas. A zanechal nehynúcu stopu v nových matičných budovách.