(Na okraj novej básnickej zbierky)

 

Po najnovšom románe Tohoročné slnko vás už nezahreje (IRIS, 2021) vydal prozaik a básnik  Michal Záleta aj básnickú zbierku Súkromné vnučkoviny (EDIPOSS, 2021).

 

Spisovateľ  Jaroslav  Rezník v doslove Bytosť menom Človek  o nej o. i. napísal:  „Je to netradičná zbierka. Snúbi sa v nej životná múdrosť a skúsenosť človeka – tvorcu so slnkom jeho života tesne nad chrbtom obzoru, s vitálnou poetikou detskej hravosti, dynamickej nespútanosti a spontánneho humoru, čo sa prejavilo v charaktere lexiky i v netradičnej a troška i experimentálnej stavbe jednotlivých básní.

 

Prozaik a básnik Michal Záleta sa v tomto opuse vybral hľadať tajomstvo krásy ľudského života medzi svojich potomkov, konkrétne medzi svoje vnúčatá. Jeho prirodzená životná skúsenosť nenápadne vkĺzla doprostred hravého života svojich vnúčat rôzneho veku a ich živelná radosť z nádhery objavovania sveta ho už nepustila z kola von. Im a ich videniu života a sveta venoval svoje verše a prihovoril sa im slovníkom i melodikou sviatočnej slovenčiny. Jedným dychom však dodajme, že tento prístup a postoj viditeľne prekročil konkrétne územie jeho rodinného priestoru a stal sa univerzálnym a všeobecne platným pre státisíce slovenských detí, vrstovníkov jeho vnúčat a – ktovie, možno aj inde vo svete. Očarili ho zdanlivo naivné, no prekvapujúce a v podstate nekonečne múdre otázky vnúčeniec, uchvátila ho ich fantázia, zápas o významy slov a obraznosť ich vyjadrovania, teda metaforika.

 

No nielen to. S úžasom si uvedomil, že týmto počinom sa priblížil k tajomstvu krásy ľudského života. Pochopil, že práve ony, jeho vnúčatá, sú pokračovaním jeho života. A to odkazuje aj nám, starším dospelým, čo sme sa stotožnili s našou slovenskou vlasťou. A odkazuje nám to už v podtitule zbierky: „Miesto určenia: krajina vnúčat a starých rodičov.“        

 

Nehľadajme krásu a tajomstvo ľudského života za storakými vrchmi, dolinami, riekami a morami, keď oboje šantí pri našich nohách a pozerá sa na nás nebeskými očami. V tom je múdrosť i krása tejto nevšednej knižky, ktorá – zdá sa, zaklopala na dvere trinástej komnaty, za ktorými býva tajomstvo ľudského života. A pravdepodobne je veselé, lebo básnikovi pošeplo takýto nápad:     

 

A na koniec

                                         navrhujem prostú vec:

                                         ozaj všetci, ako sme,

                                         nedočasne,

                                                   jednohlasne

                                                         vyhlásme

                                         Deň vnúčat či vnúčeniec!

 

Zbierka má však ešte jeden – univerzálny rozmer. Je ním humanistické posolstvo básnika. Prostredníctvom svojich už troška starších vnúčeniec Kajky a Peťa želá celej generácii ich vrstovníkov, čo sú pripravení striedať nás starších, nech k nim

                                          „...aj v tomto storočí

                                          zakaždým vykročí

                                          bytosť menom Človek.“

 

 

Zo spomínanej zbierky uverejňujeme báseň Rozhovory s vnučkou. Redakcia.

 

 

MICHAL ZÁLETA

 

Rozhovory s vnučkou

(zapísané pri príležitosti jej siedmych narodenín)

 

Stane sa, že dedo

naliehavo žobre:

Ako sa máš v škole?

Odpovie mu: Dobre.

 

A to, verte, vždycky:

 lakonicky.

 

Stane sa, že dedo,

chudák, neborák,

spýta sa, čo to znamená.

Tak i tak,

 

odpovie ako vždycky:

 lakonicky.

 

A hoci dedo vie,

že viac sa nedozvie,

predsa sa spýta znova.

Raz dobre a raz zle,

odpovie mu vnučka

v troch či štyroch slovách,

 

teda ako vždycky:

 lakonicky.

 

Keď sa však veci zvrtnú

a vnučka sa pýta,

otázkam niet konca-kraja

a dedkovi svitá,

že ocitol sa v biede,

veď na jej otázky

nemá odpovede.

 

A čo bolo prvé – vajce, a či sliepka,

pýta sa moja malá-veľká.

Alebo: Z čoho vyrástol strom?

Zo semena, trúfa si dedo odpovedať.

 

Ale ten prvý, celkom na začiatku.

 

Dedo sa zmôže na odpoveď krátku:

na to vraj nieto odpovede.

No dedo vie, že sa topí v biede,

veľkej ako hrom:

Vravíš strom?

A to celkom prvý...?!

 

Vnučka mu prikývne a dedo sa mrví,

Je v koncoch. Ak odpovie: z riasy,

vnučka sa spýta - určite, nie asi!:

 

A tie vznikli z čoho?

 

Babka mu pošepne, že vraj z bunky,

 

dalo by sa, zdá sa, vyhnúť poľahunky,

no ozaj zdanlivo a len na chvíľočku,

veď nad hlavou mu ako snežná vločka

krúži hneď otázka, čo zvedavosť chrumká:

 

 Z čoho však, dedo, vznikla bunka,

nie druhá či tretia, ale celkom prvá,

tá najprvovatejšia na svete?!

 

Z energie po tom Veľkom tresku, poviete.

 

Z jediného bodu,

 čo niesol v sebe bunku, strom i vodu,

i vajce, i sliepku, i potôčik malý,

i velikánsku rieku,

i všetky vesmíry,

čo svetom rozšíril

jediný výbuch,

 niekde mu vravia: big.

 

Videl ho niekto? Nik.

Veď ani on sa na seba nepamätá –

Stvoriteľ sveta!

S touto odpoveďou by boli spokojní vari všetci.

Aj svätci, aj vedci.

 

No nie dedova vnučka.

Len čo jej vkĺzne rúčka

do dedovej dlane

aj tá hneď vytuší,

čo o chvíľku sa stane:

A ako vznikol bod, z ktorého sa ako blesk

zrodil ten Veľký tresk?!

 

Na to sa nikto nepýta, odpovie dedo rozpačito,

tak to jednoducho bolo.

 

Sám je však zvedavý, čo bolo pritom

tou energickou soľou

pravekej energie,

i soľou tejto soli.

Zmieriť sa musí s prostým faktom,

celkom nahým, holým,

že sa to nikdy nedozvie.

Ale jeho vnučka?! Ktohovie...

 

Raz si možno sama odpovie,

môj mudrlantík jeden:

veď má iba sedem...

A to práve dnes!

 

Hijó, hijó, koník vraný,

životom ju nes,

vyhni sa však cestám planým,

nepotkni sa na skaliskách,

nepošmykni na tráve,

nes ju, aj keď vietor píska,

k odpovediam na otázky zvedavé!