MICHAL ZÁLETA

Utajený

 

Kdeže a ako hľadať lom,

v ktorom nastal skrytý zlom,

až sa stal aj zjavným zlom,

a človek ušiel s dieťaťom?

 

Kde teda hľadať človeka,

čo vie smiať sa i nariekať

a nosiť v sebe osud ľudí

ako svoj vlastný – a nie cudzí?

 

Kam za ním ísť, do akých končín

zutekal osamelý človek,

akýže to spáchal zločin,

že ho niet? A kohokoľvek

sa naňho opýtaš,

akoby si lial vodu do sita.

 

Záľahy ľudí. Viac než  kvetov

uprostred júnového leta,

planéta sa stresom zmieta

ako pri masovej poprave:

hlava na hlave.

Len človeka nieto.

Aj keby si schodil tisíc svetov,

na človeka: veto.

 

Kto ho ukryl, kto ho ukradol,

kto spreneveril mu človečiu tvár,

kto si uzurpoval jeho dvor,

kto mu implantoval až do hrobu

zlobu,

ľahostajnosť či žlčovitý svár?

 

No ani v takej chvíli,

nedaj sa zmýliť.

Človek je tu,

len päsť má zovretú:

je mu zima,

preto ťa neobjíma.

Je tu - pri tebe, vedľa teba,

hoc zavše sťaby blízo neba.

Lenže pri Kelvinovej nule,

v priestore a čase absolútneho chladu

a pri vyhasnutých pahrebách,

podobá sa žule.

Preto sa bojí zjaviť a vystúpiť z radu,

nieto ešte zo seba.

 

Keď sa mu však privravíš,

ak sa mu ozveš dychom človeka,

nezmizne ako myš,

nezuteká.

Človek  je plyš

i zlatonosná rieka.

Je tvoja nádej i zábezpeka.

Nežiadaj však od neho nič na úver.

Iba mu uver,

a vystúpi z jaskýň samoty.

Je ako ty.

Veď si to ty,

trochu otlčený, trochu ustatý,

také sú, ver, jeho tajné návraty,

so stratou i bez straty,

k sebe.

A popritom - zazrie sa aj v tebe.

Nie sme teda na pohrebe,

ale naopak:

človek je tu - a pochybnosť je vrak.