V každom prípade svet mu má za čo ďakovať!

Ľudia vedia byť k svojim rovesníkom veľmi nevďační. Vešajú ich, strieľajú, upaľujú a až ďalšie generácie si tých nešťastníkov začnú vážiť, či dokonca uctievať, stavať im pomníky, pomenovávať po nich ulice. Za všetkých takýchto stačí spomenúť Jana Husa, Giordana Bruna, Vlada Clementisa, Martina Luthera Kinga, Miladu Horákovú, Girolamu Savonarolu...

Michaila Gorbačova, našťastie, nikto nepopravil a ani nezastrelil. Žiaľ, našlo by sa dosť ľudí nielen v Rusku, ale i na Slovensku, ktorí by to radi urobili. Nie náhodou, veď v ich očiach to bol jednoducho zradca, imperialistický lokaj, nepriateľ socializmu... I keď sa hovorí, že o mŕtvych iba v dobrom, na jeho adresu zaznievajú výčitky aj po jeho smrti. Mnohí ho neprávom označujú za hrobára takej veľmoci akou bol Sovietsky zväz. Nuž, sú veľmi ďaleko od pravdy a i keď odvtedy už prešlo vyše 30 rokov, na svojom presvedčení nič nezmenili.

Michailovi Gorbačevovi, ktorý sa dožil až 91 rokov v časoch, kedy sa stal mužom č. 1 nielen v ZSSR, ale v celom tzv. východnom bloku, teda v roku 1965 rozhodne nebolo čo závidieť. Sovietsky zväz síce predstavoval jednu zo svetových veľmocí, ale ako sa neskôr ukázalo – zároveň aj kolos na hlinených nohách! Či sa to niekomu páči alebo nie, rozpad ZSSR bol zákonitým vyústením rokov stagnácie národného hospodárstva, prehry v tzv. studenej vojne, korupcie na najvyšších miestach, národnostnej neznášanlivosti a občianskej neslobody. Tak napríklad už po zvolení za generálneho tajomníka ÚV KSSZ sa na území Sovietskeho zväzu našlo dosť miest, kde ruštinu nielen neradi počúvali, ale dotyčný, hovoriaci po rusky mohol očakávať nielen verbálny útok, ale dokonca i fyzický! Stávalo sa to najmä v Estónsku, Litve, Zakaukazku...

Generálnym tajomníkom ÚV KSSZ sa M. Gorbačov stal na návrh svojho predchodcu a ešte predtým šéfa KGB Jurija Andropova, ktorý mal nemalý podiel na potlačení ľudového povstania v roku 1956 v Maďarsku. Určite tohto muža nemožno považovať za nepriateľa socializmu. Jednoducho mal reálne predstavy, že tento mladý a vzdelaný politik, odchovaný Komsomolom a s praxou na vedúcich straníckych pozíciách na úrovni oblastí povedie sovietsku spoločnosť ku krajším a svetlejším zajtrajškom.

O Gorbačovovi sa už toho napísalo skutočne dosť. Dokonca už pred rokmi o ňom zložili v SRN aj operu. Bol to človek uznávaný, obdivovaný i nenávidený. Kto si už dnes spomenie, že aby sa tento nositeľ Nobelovej ceny musel živiť aj reklamou pre Mc Donald! Alebo to, že pre zmenu prvý ruský prezident B. Jeľcin mu určil výšku dôchodku v prepočte 150 USD mesačne a keď sa ho americký exprezident G. Bush st. opýtal, aký má dôchodok a keď počul skutočnú sumu, tak si myslel, že Gorbačov mu hovorí o dennej čiastke, tak konštatoval: „Nuž, na jeden deň sa to dá zniesť...“

Málokto si dnes uvedomuje, že Michail Sergejevič je zásluhou košických mestských poslancov aj čestným občanom mesta Košice. Stalo sa tak z iniciatívy slovenského prezidenta (1999 – 2004) Rudolfa Schustera, práve on za svoju otvorenú a doslova ľudovú politiku, či už to bolo vo funkcii košického primátora, alebo neskôr predsedu Východoslovenského krajského národného výboru, dostal zo strany vedúcich predstaviteľov KSČ prezývku „slovenský Gorbačov“. Netajil sa ňou a bol na ňu patrične hrdý.

Gorbačov stál na čele Sovietskeho zväzu v jeho veľmi zložitom a zlom období: práve vtedy vrcholila tzv. studená vojna, v ktorej, ako hovorili sovietski odborníci, nevyhrali Američania, ale my sme si ju prehrali sami. Jednoducho takmer zo dňa na deň sa prehlbovala a zvyšovalo zaostávanie celého hospodárstva ZSSR za USA. Za to Gorbačov rozhodne nemohol.

Nielen Rusko, ale celý bývalý ZSSR i dokonca svet stratil človeka, ktorý pre záchranu mieru urobil skutočne dosť. Keby sme všetko začali analyzovať, ani súčasné demokratické a samostatné Slovensko by nebolo bez neho. Teda aj my mu máme za čo ďakovať...