V novinárskej profesii som sa mnoho rokov venoval predovšetkým problematike vrcholového športu a futbalu zvlášť. Absolvoval som mnoho rozhovorov zameraných z oblasti futbalu s rôznymi osobnosťami. Spomeniem len štyri  mená: Gabriel Zelenay, Karol Polák, Igor Mráz – už nie sú medzi nami a Jozef Kšiňan, deväťdesiatštyriročný je stále aktívnym publicistom.

K osobnostiam, ktoré sa zaoberajú športom a telesnou výchovou sa pred mnohými rokmi zaradil aj PhDr. Jozef Mazár, publicista, spisovateľ, ktorý na svojom konte má 21 hodnotných kníh a je mnoho rokov podpredsedom Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov. V minulom roku prekročil prah sedemdesiatky a aj v tejto súvislosti odznelo mnoho rozhovorov na rôzne témy na konfliktné názory a postoje. Tentoraz je všetko ináč.

Patríš medzi tých, ktorí v žurnalistickej tvorivej praxi desaťročia presadzujú odborný názor, že fundovane môže písať človek o určitej oblasti len vtedy, ak dobré pozná históriu tejto oblasti a zároveň má dostatok verifikovaných informácii o situácii, ktorú publicisticky prináša čitateľovi. Dá sa s tým vo všeobecnosti súhlasiť. Ale ako toto získať a ako s tým všetkým narábať?

Ty to predsa dobre poznáš. Mediálne vojny existovali, existujú a existovať budú. Špičkové médiá aj z oblasti športu, napríklad i z futbalu poznajú z historického hľadiska mnohé. Vieme predsa o vývinových obdobiach futbalu z Číny i Mexika, než ho dobyli španielski conquistadori. Už v tom čase mal futbal podobu loptovej hry. Po nich prišli tradície siláckeho futbalu najme v podobe rímskej futbalovej odrody, kedy za hraciu plochu poslúžil kasárenský dvor. Ak by sme išli postupne ďalej dôjdeme k dnešnému, kde hraciu plochu vytvára aj množstvo peňazí v pozadí  krásnych futbalových stánkov, ale nie všade ani také zoskupenie dokáže pre svojho fanúšika prinášať veľkú radosť a futbalovú zábavu. No a práve, biznis je tou oblasťou, ktorá nie je vo svetovom futbale dnes verejne veľmi u nás takmer analyticky vôbec,  skloňovaná. Tak, ako nebola za čias rímskej ríše skloňovaná otázkami, odpoveďami a na verejnosť dávaná tradícia siláckeho futbalu v podobe rímskej ríše.

Si jedným z tých, ktorí vo svojej tvorivej činnosti zbierajú informácie o problémoch futbalu, najmä v oblasti zvyšovania kvality hry. Takéto postoje celkom zákonite prinášajú neraz až príliš ostré konflikty. Ako ich riešiš?

Nie, vôbec nie, i keď historikov a štatistikov obdivujem. Ja na takú robotu nemám v sebe gény. Celý svoj život sa však učím futbalovej publicistike a na spomenutej ceste som z oblasti historikov a štatistov stretol Ing. Jaroslava Šišku v Banskej Bystrici, ktorý patrí desaťročia do pevného zväzku Medzinárodnej federácie historikov a štatistikov zaoberajúcich sa touto oblasťou na domácej futbalovej i hokejovej scéne, ale i vo svete. Keďže píšem futbalové komentáre, snažím sa písať aj analýzy, ba mám za sebou viaceré knižné výstupy o histórii futbalu i športu, fascinujú ma tí autori, ktorí majú podloženú vo svojej tvorbe verifikáciu faktov. Osobne najradšej sa nesnažím napríklad ponúkať komentáre z futbalových zápasov, ak som na nich nebol, neodpisujem materiály druhých a ak používam konkrétne citácie z článkov napíšem koho a prečo citujem resp. parafrazujem. To je etické, tak ma učili moji skvelí učitelia a toto odo mňa vyžaduje aj vlastné vnútro z dôvodu, aby ten čistý kryštál publicistiky v mojej duši zostal neporušený.

Dnešná futbalová žurnalistika prináša mnoho neprofesionálnych názorov a v úsilí o popularitu sa v médiách objavujú aj mnohé nepresnosti. Ako sa s týmto fenoménom doby usiluješ vysporiadať?

Snažím sa najskôr dopracovať k zdravému jadru myšlienky, ktorú publicistikou forsírujem čitateľovi. Ak nie som napríklad na futbalovom zápase, nepodpisujem seba pod komentár. Skratku za každým komentárom z odohraného futbalového zápasu považujem za neúctu voči aktérom zápasu, klubom i čitateľskej verejnosti. Tam možno pri športe odčítavať prvky, o ktorých rozprávam. Tým netvrdím, že aj sám neurobím hlúpu chybu. Naopak, napriek svojmu pokročilému veku i svojim žurnalistickým skúsenostiam sa stále snažím učiť, hľadať a nachádzať podstatné prvky informácií v tom súkolí konfliktov tak, aby ten kryštál  nezostal poškodený. Meniť seba v probléme a nie druhých,  pritom ctiť nemennosť historických faktov je v dnešnom svete publicistiky vec veľmi náročná aj vo futbale. Preto tie mnohými kritizované internetové médiá bez oficiálnych autorov či toľko agresivity v dnešnej tvorbe o futbale či športe.

Konštatovanie faktov je jedna vec, lenže ako ďalej?

Dobrá otázka. Nemám patent na rozum. Preto veľké a úspešné mediálne výstupy aj v oblasti futbalu, v klubových médiách napríklad z Realu Madrid, FC Barcelony, Manchestru United, Bayernu Mníchov a pod. sa riadia v mediálnych výstupoch tvrdo klubovými mediálnymi predpismi a vo vyspelých futbalových krajinách sú vyhľadávané oficiálne mienkotvorné médiá. Nuž a práve tam ide o profesionálnu, vysoko etickú kolektívne riadenú publicistiku, na ktorú aj v oblasti športu prispieva štát. Zdá sa mi neférové, aby napríklad športové zväzy dostávali od štátu dotácie a štát nepodporoval tak isto dotáciami registrované médiá z oblasti športu?!

Zaujímavý názor a čo dennodenná realita?

Ty predsa vieš o čom hovorím. Zväz, akýkoľvek, je tak isto dobrovoľne zoskupeným združením. Ako k tomu príde médium, ktoré mesačne číta napríklad okolo 40 tisíc ľudí, ale čítanosť  nemám na mysli definovať trebárs počtom kliknutí na v internete priloženým počítačom, táto oblasť tiež musí mať systém a aj historicky preverené podklady. Tam sme v tomto smere v oblasti športu z pohľadu publicistiky na bode mrazu. Škodí to samotným športovcom, trénerom, učiteľom telesnej výchovy, ale i deťom a rodičom, v spoločnom súčte aj samotnému štátu. Tento problém chce osobitnú a dlhodobejšiu verejnú diskusiu.

Prečo sa jej nechopíš a neiniciuješ vo svojej publicistickej činnosti?

Mám odrobené a niet verejný záujem tento problém, podľa mňa v našom športe jeden z najzákladnejších, riešiť? A poviem prečo ? Máme skvelých trénerov, ktorí dosahovali a dosahujú skvelé výsledky ak  je či bola pri moci akékoľvek vládne zoskupenie. Máme však funkcionárov a bývalých športovcov či trénerov s potrebnými oficiálnymi dokumentami, ktorí zatiaľ ako tréneri či funkcionári na podnet vlastného srdiečka nič iného neurobili, len stále konšpirujú. Trebárs už za socializmu spolupracovali tam a s tými, kde popri vlastnej práci získavali nekalými „bokovkami“ kapitál do vlastného vrecka a to isté robia aj dnes. Pri zmene vlád lobujú, podsúvajú polopravdy a ty minister rieš v prospech mňa, lebo mám so sebou kumpánov podobných mojim nekalým praktikám a ak riešiť moje návrhy nebudeš, si zlý! Si potom nedemokraticky konajúci. A svet sa nám z takých vysmieva. Odbornosť a hlavne výsledkovosť sa v športe nesie bokom. Tak v školskom ako i masovom či sčasti aj vrcholovom. Chýbajú pre všetko analýzy. A ak ich zavše niekto urobí, nie sú verejnou komunikáciou skloňované skôr, aby mohli byť do praxe prijaté. Skutoční odborníci nemajú chuť podieľať sa na zbytočných chybných krokoch tzv. ja ich nazývam - športových chytrákov. Vôbec nechcem znehodnocovať veľmi ťažkú a namáhavú prácu, ako som už naznačil, skvelých funkcionárov, lekárov z oblasti športovej medecíny, trénerov, psychológov, alebo športovcov či samotných novinárov. Teší ma, že aj v mladej garnitúre nám vyrastajú talenty pre žurnalistickú športovú prax. Pisálkov sme mali vždy dosť a tak vyzerali a často aj dnes vyzerajú ich mediálne výstupy. Ale moja maličkosť s hlbokou úctou zvlášť, aj na základe uvádzaných faktov, ctila žurnalistickú kvalitu.

Povedali sme toho veľa, aká je teda cesta za kvalitou slovenského futbalu?

Jednoduchá, ale o to ťažšia – používať tak v klubovej ako i mienkotvornej profesionálne robenej športovej žurnalistike  skupinové vedomie riadenia. V žiadnom prípade nie sebecké záujmy, lebo tie veľmi skresľujú, škodili a škodia športu i telesnej výchove. Aj v samotných rodinách. Dnes nás všetkých trápi COVID a mi, žiaľ, doplácame okrem profesionality na časté skratové situácie vzťahov. Bodaj by nie, keď sme vyčiarkli z praxe aj v športe medzigeneračnú komunikáciu na rôznych úrovniach.