Dlhá je galéria ľudí, osobitne z matičného prostredia, ktorí sa mnohorako pričinili o Slovensko. Naposledy sa práve tento rok na týchto riadkoch vyjadroval Ján Čomaj. Spomíname to preto, že to boli posledné texty z jeho pera, napísal ich sťa odkaz. Bol plodným autorom týchto novín a jeho posledné riadky boli o nevyhnutnosti reparátu pre ideu štátu, ktorý vznikol v roku 1993.

Štáty, pozrime sa vôkol po susednej Európe, reparáty nemajú. Tá požiadavka sa týka ľudí, ktorí ich tvoria. Dnes už takmer nie je zvučne počuť nikoho z generácie, ktorá sa od šesťdesiatych rokov minulého storočia doteraz usilovala o premeny. Predtým o premeny celého Československa, veď keď o necelý rok bude storočnica Alexandra Dubčeka, bude zrejmejšie, aký historický európsky zvih urobili Slováci. A ako sa na tom podieľali až po najkľúčovejšie udalosti po roku 1989 generácie aj matičiarov, z ktorých žije už len niekoľko posledných mohykánov.

Celé desaťročia, ako o tom svedčia aj stránky matičného týždenníka, ako aj mesačníka, úsilie usporiadať pomery v malom päťmiliónovom štáte masívne čerpala z národnej skúsenosti. Nekráčalo sa vždy po rovnej ceste. To máme dobre v pamäti - čím sme starší, tým je s odstupom času zrejmejšie, ako sa zmenil svet a pomery v ňom. Teraz ide o to, ako sme sa zmenili my sami. Po prvý raz Maticu vedie generácia, ktorá nemá popri sebe bardov, ale sformovali ju pomery po roku 1989. Ide o to, aby sa jej umožnila aktívna účasť na onom reparáte, ktorého nechceme byt' len svedkami, ale najmä aktívnymi účastníkmi. Matica je nehmotným dedičstvom mnohého zo slovenskej kultúry, ľudovej kultúry a najmä aj zdrojom sebavedomia množstva ľudí roztrúsených po slovenskom vidieku. Ale najmä je zdrojom pamäti. Neraz jediným zdrojom pamäti práve tak bohatých, ako aj nejednoznačných a rozmanitých národných dejín.

Je súčasťou všetkého, s čím sme prešli od roka 1989, a výrazne prispieva k rozmanitosti, ak chcete k pluralite, a tú treba udržať. Nepotrebuje to len Matica, ale aj nové pomery meniaceho sa Slovenska.