Výrok kohosi slávneho: „Dávajte si pozor na ľudí fajčiacich fajky a cigary, kým fajčia, premýšľajú".

Pred 5 rokmi uverejnil k 75. narodeninám publicistu a spisovateľa Dušana Kerného svoj článok v Slovenskom rozhľade i s osobitným prípitkom „Dukemu“ náš kolega Milan Blaha. Zaspomínal si na profesionálnu dráhu tohto zahraničného komentátora i bývalého veľvyslanca SR vo Švajčiarsku. A keďže boli neraz tiež priamymi redakčnými kolegami a dôvernými priateľmi, načrtol i mnoho zaujímavých drobnokresieb jeho charakteru, osobnostných čŕt, aj výnimočných vlastností. Spomenul som si na jednu vetu z toho článku: „Ďusa (Lörincza) preslávili kytky. Dušana (Kerného) prúsery. A fajky. Ale to by už bola eremburgovská pasáž – necháme si ju k Dukeho osemdesiatke.“

Žiaľ, tej sa už Milan Blaha nedožil... (zomrel 22. 12. 2020). Ale PhDr. Dušan D. Kerný hej. Svoju osemdesiatku oslávil práve v tomto roku. Sadám preto k počítaču a preberám pomyselnú spomienkovú štafetu... Napriek tomu, že patrím ku generačne mladším novinárom. No Dušana Kerného som vnímal už pred mojim nesmelým vstupom do budovy televízneho spravodajstva ČST Bratislava v budove Tatry na Námestí SNP v auguste 1977. Chlapca z vojnovej leopoldovskej kolísky  som vtedy spoznal ako zahraničnopolitického redaktora denníka Pravda. Bez vlasov ale s čiernymi  fúzmi a takmer až s „leninskou“ briadkou. Potom som ho registroval ako (pre mňa vždy tak trochu výstredne oblečeného a záhadného novinárskeho kolegu) cestujúceho po celom svete, neskôr ako zástupcu šéfredaktora spravodajstva v Slovenskom rozhlase, v národnej tlačovej agentúre TASR, v ktorej spravodajstvo založil a šéfoval mu. No bol tiež komentátorom i moderátorom vo vysielaní Slovenskej televízie. Dušan D. Kerný ovládal remeslo, jazyky a diplomaciu tiež. To mu nikdy nik nevezme. Preto si ho najviac pamätám ako šéfa televízneho spravodajstva v Mečiarovej ére, za čo ho mnohí neprajníci a zapredanci v redakciách oligarchických a globalistických médií kameňujú dodnes. Dodávam, že isto zo závisti. Lebo nik z jeho kritikov mu nedorástol ani len po kolená. Veď komu do večernej relácie prišli diskutovať také novinárske špičky zo zahraničia ako napríklad Paul Lendvai z rakúskej ORF? Takto som ho vnímal dlhočizné roky takpovediac iba „diaľkovo“. Až kým sme sa nestretli a bližšie nespoznali, ba až spriatelili na pôde Únie slovenských novinárov. Niet rokovania užšieho vedenia USN, aby to – po oficiálnom pracovnom programe – medzi Jozefom Kuchárom a „DuKem“ neiskrilo vtipom, chlapským doberaním sa, či premeriavaním si – pamäte a spomienok...

Ubehli roky. Fúzy aj briadku Dušana postriebrili skúsenosti, sklamania, poznanie reality... Ale u Dušana Kerného najmä Hemingwayovské odhodlanie ísť ďalej. Píše a publikuje smelo dodnes. V jeho knihách aj v článkoch pre Slovenské národné noviny v rubrike „Spoza opony“ sa zrkadlí profesionalita, prehľad, bystrý úsudok i stále obdivuhodné kontakty na zaujímavé novinárske zdroje. Aby bol stále žiadaným sprievodcom na výpravách za kulisy svetovej diplomacie.

Bez prekvapenia, no s potešením a žičlivo som preto prijal informáciu, že 5. októbra 2021 sa v Knižnici slovenskej štátnosti v Matici slovenskej v Bratislave konalo slávnostné ocenenie dvoch významných osobností slovenského vedeckého a kultúrneho života. Výbor Matice slovenskej udelil mimoriadnu cenu 95-ročnému Františkovi Vnukovi, žijúcemu v Austrálii. Druhú cenu si osobne z rúk správcu MS a šéfredaktora SNN Maroša Smoleca prevzal známy slovenský novinár Dušan Kerný. Striebornú cenu MS udelil Výbor MS Dušanovi Kernému pri príležitosti životného jubilea 80 rokov a za celoživotné dielo pri šírení národnej kultúry. (foto pod článkom)

S Dušanom Kerným nás nespája len vernosť k novinárskemu remeslu či pracovné povinnosti vo vedení stavovskej organizácie ostrieľaných pronárodných žurnalistov. Obaja máme radi Kubu a súčasne sme prominentní „Paštikári“, užívajúci si seniorskú slobodu chalupárov na Záhorí. Dušan vo folklórne preslávených Gajaroch, ja v hubárskom raji kúsok od Hasprunky  – v Tomkoch. Preto som si ho dovolil „obťažovať“ otázkami pre dokončenie päťročnej eseje nebohého Milana Blahu o tých fajkách.

A Dušan D. Kerný odpovedá dnes s nadhľadom i s kusom nostalgie: 

Ako mladý novinár som nefajčil, nepil čiernu kávu a ani pivo. To som, okrem, piva, začal až niekoľko rokov po tridsiatke a na vine je Kuba, Začiatkom šesťdesiatych rokov boli kubánske cigarety populárne, osobitne krátka Romeo y Julieta, mňamko! Stála pre študenta či praktikanta závratných 7 korún československých. Bol to prepych, teraz stojí 5 eur a 50 centov. Ale naučila ma vychutnávať si tabak, napokon aj bradu som si nechal narásť podľa svetovo najznámejšieho kubánskeho fajčiara cigár. A rozoznať tabak vyžadovalo pokojný prístup, pokojné vyrovnané fajčenie, ktoré nerozhorúči drevo. V ruke hreje, nepáli. Každá fajka je iná, každá dáva tabaku iné radostné chute. Nenahovoríte veľa, keď si chcete pokojne pofajčiť, musíte dodržať isté pravidlá systém, štýl. To všetko sa mi zrútilo, keď som v chvate práce, pri presunoch, na dlhých cestách  autom či lietadlom začal fajčiť cigarety. Ale toho som sa vzdal po šesťdesiatke.

Ako a kedy sa vlastne rozhorelo tvoje zaľúbenie do dymiaceho voňavého dreva?

Pokiaľ ide o fajky, usiloval som sa kúpiť si v každej krajine, kde sa len dalo a kde som na tom mal. Kufrík s ôsmimi fajkami výrobcu v Plzni stál závratných 850 korún, čo bol bez sto korún celý mesačný plat mladomanžela splácajúceho závratnú pôžičku na trojizbový byt vo výške 28 000 korún, dnes 900 eur. Rajom bola bývalá NDR. Vo východnom Berlíne, vtedy hlavnom meste NDR na Fridrichstrasse bol výrobca fajok pre devízové západné Nemecko a kusy, ktoré mu neprevzali predával aj za východné marky. Boli z vynikajúceho dreva, dobre sedeli do ruky. Pravda, jeden kus stál takmer viac ako celé diéty.

Fajčiari fajok alebo aj len ich zberatelia vedia pobadať i oceniť rozdiel. Akú si mal najvzácnejšiu?

Najpozoruhodnejšiu fajku som si kúpil pod Kilimandžárom, v Tanzánii. Bol to otesaný kus treťohorného vápenca, plával na vode, dobre držal tabak, neprehrieval sa, vyrobili z neho fajku na pohľadanie. Majiteľ dielne v meste Arusha mi predal tri kusy potom, čo som sa ho márne snažil presvedčiť, že masa ľudí na Slovensku nebaží po ničom inom len po takejto fajke... No nepodarilo sa mi nadviazať svojráznu snahu rozšíriť obchodné vzťahy s východnou Afrikou.

Precestoval si celý svet, nehovor, že nevytiahneš z rukáva aj nejaký nevšedný či neuveriteľný príbeh o fajke...

Najväčší zážitok spojený s fajkou – nefajkou sa chystám spísať, tak len stručne. Keď som raz prišiel do Jasnej Poľany neďaleko ruskej Tuly, nezabočil som vpravo, k sídlu L. N. Tolstého, kde s ním býval slovenský lekár Dušan Makovický, ale najprv doľava, ku škole uprostred mohutných jaseňov, ktorú založila Tolstého dcéra. Na vyvýšenine tu kraľovala socha v nadživotnej veľkosti natretá na bielo. Ruka sochy Lenina bola opretá o hruď, ako keby niečo držala v dlani. Takej sochy Lenina nikde niet, čo by ste ako hľadali na celom veľkom území bývalého ZSSR. Vysvetlenie mi vyrazilo dych a navždy ostalo v pamäti ako príklad ruského svojrázneho prístupu k dejinám. A to na mieste, ktoré predsa vošlo do ruských a svetových dejín a vďaka dvom Makovickým, doktorom medicíny, jednému osobnému lekárovi Tolstého a druhému, synovcovi, ktorý ho prišiel navštíviť, aby sa podučil ruštine, a udalosti spôsobili, že sa vrátil až s poslednými legionármi, vošli aj do našich dejín. Socha pred školou bola pôvodne venovaná Stalinovi, Jozefovi Visarionovčovi. V ruke držala fajku. Keď prehrmeli roky boja proti kultu osobnosti a Stalina vyniesli z mauzólea a spopolnili, v Jasnej Poľane prišli na pozoruhodné riešenie – soche z ruky vybrali fajku a odpílili hlavu. Namiesto Stalinovej tam nasadili Leninovu, ten je predsa dodnes v mauzóleu. Tak som prišiel k námetu o fajke – nefajke. Kto neverí nech tam beží, pre mňa, ktorý tam bol ešte v druhom desaťročí XXI. storočia, je to spojené s veľmi rozkošateným príbehom okolo osudov dvoch lekárov Makovických. A, samozrejme, s Ruskom.

Medzi Murphyho zákonmi som objavil tzv. Trischmanov paradox: „Múdreho fajka inšpiruje, u hlupáka nahrádza cumlík." Pobadal si nejakú životnú zmenu..., čím bola fajka pre teba kedysi a čím je dnes?

Dnes sú fajky pre mňa najmä spomienkou, nostalgiou, ľútosťou. Už dávno som si nekúpil novú fajku. Nie preto, že stojí najmenej polovicu mojej penzie, ale preto, že k nej treba mať vzťah, čas na starostlivé zafajčenie nie na krátky čas, nielen tak mimochodom, ale natrvalo. Dnes si neviem kúpiť fajku na prvý pohľad ako v mladosti, lebo som vedel, že sa jej budem venovať roky.  Fajčenie z fajky, keď ju správne napcháte, najprv silou dieťaťa, potom silou ženy a napokon pritlačíte silou muža a správne zapálite jednou-dvomi zápalkami... Až potom sa tabak nadvihne aby si pozrel, ktorý „kujon“ alebo ktorý „macher“ ho fajčí. Občas sa teraz vraciam k zopár fajkám, ktorým som ostal verný. Dostať je aj pestrý výber dobrých tabakov. Ak siahnem po fajke, začínam Early morning pipe – skutočne je to tabak na ráno, veď Dunhill mu dal vychádzajúce slnko na obal. Cez deň obľubujem škótsku zmes od Mac Baren, hrubší rez – navy cut. A na Vianoce dostávam jubilejnú – sviatočnú limitovanú zmes – od Petersona. To je radosť môjho veku, ale čoraz zriedkavejšia.

Pre istotu nechcem nič sľubovať, no budem rád, ak sa pri tretej oslave Dušanovej 30-tky stretneme pri dobrom zdravíčku a pri ešte lepšom vínečku. Aby sme pri planúcom krbe a voňavom dyme z fajky zaspomínali pod borovicami na dávnu „dobu covidovú“ – ako len na jednu jedinú kapitolku nášho pestrého a zaujímavého novinárskeho i spisovateľského života... Tak na zdravie Dušan a živió!

Foto: Veronika Grznárová + archív D.D. Kerný