Chápem aj nechápem

V rozpočte na budúci rok je pre študentov základných a stredných škôl na lyžiarske výcviky vyčlenených 26 miliónov eur. Na rozvoj menej rozvinutých regiónov poputuje 1O miliónov eur. Poznám okresy, ako napríklad Revúca, Rimavská , kde je pre jeden okres na rozvoj aj 10 miliónov eur málo, ak by sa mali rozvinúť. Na druhej strane tých 26 miliónov na „ lyžovačku“ by bolo možné pochopiť vtedy, ak by sme sa chystali o desať rokov usporiadať zimné OH a takto si zabezpečiť budúce medaily. Alebo takto chceme zvýšiť návštevnosť slovenských hôr a strání a tamojších hotelierov? Možno by bolo predsa len vhodnejšie tieto peniaze investovať do „ pracovných návykov“ študentov stredných a základných škôl, alebo na „školenie k slušnosti“, alebo hoci aj na“ hrdosť a vlastenectvo“. To by sa skôr nám skôr vrátilo osožným spôsobom, lebo takto zostanú len spomienky ako„ lyžoval/a/ jednu zimu“.

Jeden to vyrieši?

A prečo nie dvaja, či traja? Ľubomír Višňovský je dobrý obranca, však dlho hral v NHL, ale jeho tvrdenie, že v slovenskom hokeji jeden človek vyrieši všetko sa zdá pritiahnuté za vlasy. Iba ak by to bol Putin, ale ten má slovenský hokej na háku a iné starosti. Zdá sa však, že najlepšie cesta, ktorá teraz prebieha je dostať slovenský hokej do chaosu, alebo v ňom urobiť „revolúciu kvetov“ a potom sa desaťročie dvíhať do aspoň európskej elity. Takéto cesty sú veľmi tŕnisté a obyčajne končia neslávne. Treba sa zmieriť s tým, že už nebudeme patriť medzi svetovú špičku, že 5 miliónové Slovensko bude zastúpené v NHL len 5 či 10 hokejistami. Viac tu totiž nevyrastie, nie je to len tým, že neexistuje taká výchova ako v minulosti, ale aj tým, že záujmy mladých sú celkom iné, ako pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi a že žiadny“ baby boom“ sa od roku l990 neudial a ani už neudeje. To my mal vedieť aj Ľubo Višňovský, ale aj ten jeden ktorého nemenuje, lebo ho pozná. Iný pohľad hovorí, že bývalí kvalitní hokejisti, ktorí nehrali v zahraničí zadarmo, nechcú na starosť žiť iba z našporeného, ale radi by adaptovali doma, najradšej na funkciách či činnosti, ktorá je aj platená. Proti tomu niet námietok, ale len tom prípade, ak je to myslené vážne.

Sláva Slávom ale doma

Fakt, že na oslavujúcich slovenských futbalistov v Luxemburgu v hoteli museli nadránom zavolať políciu nie je príliš dobrá správa, hoci možno eufóriu nad postupom chápať. A natíska sa aj otázka, či aj na EURU 2O16 budú tak hrať tak oduševnene, ako oslavovali. Mali oslavovať doma, to znamená, že SFZ ich mal po zápase posadiť do lietadla a upaľovať domov, kde by sme to oslávili spoločne a nikto by políciu nevolal. Keď totiž divák videl nasrdeného Škrteľa, tak celkom chápem Luisa Suareza, ktorý nedávno v zahraničnej tlači povedal/ a to hrali spolu v Liverpoole/, že najviac sa bojí Škrteľa a na ihrisku radšej prejde na druhú stranu, aby sa s ním v súboji nestretol, lebo je strašne agresívny. Naozaj sme si mohli takúto „ vizitku“ odpustiť, hoci postup je pekný úspech, ale tým sa život nekončí a ani futbal.

Európskí“ Alexandrovci“- Gottovci

V Českej republike vystupoval ruský armádny súbor Alexandrovci a niektorým politikom úplne preskočilo a začali sa obúvať do tohto súboru v uniformách, ako keby zasa prišla sovietska okupácia. Našťastie sa súboru zastali renomovaní speváci medzi nimi aj K. Gott a pani Vondráčková. Tento súbor má vysokú profesionálnu úroveň, o tom niet pochýb, jeho repertoár je taký aký je, vychádza aj zo sovietskych či ruských tradícií . Čo nám však bráni, aby sme nezaložili v strednej Európe podobný súbor, ktorý by sa volal Gottovci / pán Gott by určite súhlasil“/ zo spevavých národov ako je Česká, Slovenská, či Maďarská republika/ spievajú nielen vtedy keď pijú/ Mohol by byť financovaný zo zvýšeného rozpočtu NATO, ktorý sa požaduje od týchto krajín, mal by mať uniformy, ktoré by symbolizovali tieto tri krajiny, alebo hoci aj dobové uniformy. A vysielali by sme ich do krajín, kde sa rysujú ohniská konfliktov, namiesto zbraní. A vrcholom všetkého by bolo stretnutie Alexandrovcov a Gottovcov napríklad na legendárnom Strahove, alebo vo Viedni, Moskve, Paríži či Berlíne. Časom by sa podobné štruktúry ako NATO či Ruská armáda rozpadli a zostali by len súbory. A namiesto štrngania zbraní by zostali len piesne.