Keď pštrosy vopchajú hlavu do piesku, nevyzerajú ani dôstojne, ani múdro. Uši nič nepočujú, oči nič nevidia. Takže pštros, veľký vták, vôbec nič neriskuje.

No pštrosí mozoček pracuje sústredene. Napokon z objatia anonymných zrniek vynorí sa hlava s aureolou slávy. Svetu sa navracia mysliteľ a tvorca. Vták – monument. Vták – gigant. Vták konštruktívny.

A vytrubuje svetu: Že v piesku hľadal vzácne minerály, ložiská zlata, liečivé pramene, štíhle amorfy, doklady o tom, že Kartágo predsa len nebolo úplne zničené.

Vracia sa génius, ktorý skúmal pohyby zemských vrstiev, skladbu magmy. Z piesku sa vynára odvážny, chrabrý Fénix, čo riskoval zobák v pekle vulkánov. Našuchorí perie v bleskoch fotografov. Predstiera maják zbičovaný búrkou.

Tak sa vlastne zrodil celkom čerstvý mýtus. Tak sa vlastne zrodil čerstvý vzdušný zámok na piesku, ktorým hýbe každý vánok.

Pribudla nová senzácia, zatiaľ čo z piesku v okolí pštrosej hlavy ubudlo zopár lariev, chrobákov a červov.