Bolo to nové, ešte nezaúdené bistro. Obrusy na stoloch svietili jasnými farbami, personál mal zatiaľ svieže tváre bez ľahostajnej masky. Nik z klientov sa ešte nepokúsil vymámiť z personálu niečo „nasekeru“, alebo vyrevúvať, v ktorom mestečku za vojáčka ho bráááli.

Bol to prvý deň prevádzky bistra. Káva bola dôsledne propagačná, podnik od nej rozvoniaval ako kolumbijská plantáž. Kto sa nafetoval jej povzbudzujúcej vône, nevládal sa od omamnej arómy odpútať a opustiť bistro. Sám som nebol výnimkou. Cítil som sa tu ako doma, a zároveň ako obskakovaný hosť. Mal som asi takú chuť vstať, akú má futbalista faulovaný pred bránou súpera a predstierajúci smrť v priamom prenose. Uvedomil som si však, že umenie včas odísť patrí medzi vrcholové umenia v živote tvora s názvom človek rozumný.

Lenže – nešlo to. Príťažlivosť bistra bola silnejšia ako moje heroické rozhodnutie. Pôsobila na mňa vyššia moc, sila presahujúca gravitáciu. Napokon chuť zostať sa kamsi vytratila. Chuť odísť sa vo mne vystupňovala do neovládateľného afektu. Nebolo to prvý raz, čo som dostal chuť na to, čo nemôžem. S hrôzou som si uvedomil, že práve ja budem prvý otravný návštevník, ktorý bude odchádzať z bistra až po záverečnej hodine, spolu s preoblečeným a podráždeným personálom. Pod ochrannou polotmy pouličného poloosvetlenia. Znenávidel som aj pouličné osvetlenie. Pripadalo mi priveľmi uličnícke. Želal som si celomestský elektrický skrat.

Bistro však bolo viac ako príťažlivé. Bolo až priľnavé. Hoci som veľa neutratil, tušil som, že tu nechám aj nohavice. Stolička, na ktorej som sedel, bola čerstvo natretá.