„Ráčili ste ma zavolať, Veličenstvo?“ zašepkal pozláteným črieviciam Jeho Veličenstva Rudolfa II. dvorný astrológ v hlbokej poklone.

„Môj milý malý magisterko, aké osudy nám veštia nebeské pohyby hviezd? Či azda zabudli bohovia na Nás? Alebo na Nás zabúdaš iba ty, vypĺznutá tučná myš z hradných katakomb?“

„Bohovia nezabudli na cisára cisárov, Veličenstvo! Sú Vám stále priaznivo naklonení. Až sa raz zlovestný Sírius skloní k polnočnej strane...“

„My ti však nie sme priaznivo naklonení, ty šarlatán. Daj si pozor, aby tvoja stálica nezapadla za obzor ako kométa, ty trubadúr špekulantov!“

„Sírius nie je hoden Vášho jasnozrivého oka, Veličenstvo. Sírius je chladný démon, pokým Vy ste najosvietenejší panovník, plný milosti.“

„Máš pravdu, pretože klameš, Satanov komorník! Na tomto nebi pochmúrnej severnej pologule niet jasnej hviezdy pre Nás. Ale to sa musí zmeniť!“

Cisár vstal z trónu. Jeho prstene so smaragdami a zafírmi sa zrazu zablysli na golieri čierneho plášťa guľatého astrológa.

„Počúvaj, ty priekupník s hviezdami, čo chce od teba tvoj Pán a Mecenáš. Hviezdu! Hviezdu pre cisára Rudolfa! Hviezdu jasnejšiu ako je Naše čelo v radovánkach. Hviezdu, akú doteraz nevidel svet. Božstvo zasvätené v pokornej úcte Nám, cisárovi rímskemu, kráľovi českému a uhorskému. Hľadaj, a Boh i Satan nech ti slúžia! Zapíš si za uši, ty sírny smrad, ty polnočná príšera, ty zhnitý koreň mandragory, ty babrák! O jednu hlavu menej... alebo o jednu hviezdu viac!“

„Stane sa, Veličenstvo!“ zašepkal hrôzou priškrtený hlas dvorného astrológa pozláteným črieviciam cisára Rudolfa II.

Tak bola objavená Rudolfiana. Tú hviezdu videl iba zrak, pre ktorý bola určená. Darmo by ste ju hľadali v hviezdnych mapách, ale vždy, keď treba, ju znova a znova objavujú vystrašení dvorní astrológovia všetkých čias a pomenúvajú ju nemenej aktuálnymi menami, ako bolo kedysi meno Rudolfiana.