Dominik odchádzal s prázdnou kanistrou do doliny k chrliacemu vodnému prameňu nabrať povestne chutnú, ľadovo studenú pitnú vodu. Kanistru pohodlne ťahal za sebou vo veľkej taške s kolieskami. Kráčal rezko ako regrút do vojny proti Turkom a pohvizdoval si akýsi najnovší hit z populárneho divadla s rýdzo slovenským názvom West. Dominikova výprava vyzerala veľmi sľubne. Zdalo sa mu, že sa blíži k prameňu živej vody. Úzky chodník lemovali vysokánske žihľavy, v ktorých sa Dominik strácal ako prieskumník z ríše liliputánov.

Chodník začal klesať do koryta potoka. Zo zatieneného, vlhkejšieho miesta v ohybe chodníka vyrastala gigantická papraď s exotickým vzhľadom palmy. Dominik si voľnou rukou podvedome zakryl hlavu na ochranu pred padajúcim kokosovým orechom. Vzápätí sa zasmial nad svojou vlastnou, cestopismi živenou fantáziou. A uvedomil si nelogickosť svojej bizarnej predstavy. Akosi mu neprekážal samotný kokosový orech na strednom Slovensku, ale naivná predstava, že by ho ochránila vlastná holá ruka pred prudkým úderom kokosového projektilu do jeho nijakou prilbou nechránenej lebky. Sám seba napomenul: Aj fantázie by mali mať čosi ako racionálne jadro a nemali by ignorovať elementárnu logiku!

Na chvíľu zastal a znova obrátil očarený pohľad k papradi, k tejto živej pamätníčke dávnych čias. Kedysi to boli mohutné stromy, teraz sú to už len ich miniatúrni potomkovia. Ale nádherní potomkovia, pripomínajúci večného a odolného Dávida, ktorý vystriedal pyšného, no neprispôsobivého Goliáša.

Za zákrutou sa mu odkryl pohľad na rozsiahle zárasty lopúchov s obrovskými listami, pod ktorými by sa stihol ukryť Ali Baba prinajmenej so štyristo lúpežníkmi. Dominik zavetril zázračnú príležitosť rozjímať v rozprávkovej atmosfére a čakal už len na hada so zlatou korunkou na hlave. A čoskoro sa ho dočkal! V koryte potoka sa zavlnilo štíhle telo užovky utekajúcej pred dvojnohým votrelcom. Na jej hlavičke sa zatrblietali žlté polmesiačiky.

Dominik dorazil k štedrej kovovej rúre, chrliacej z hlbín Zeme briliantovú tekutinu. Najprv sa sklonil k ústiu, akokeby sa klaňal démonu vôd, a potom zachytil do spojených dlaní časť z toho pokladu. Keď sa schuťou napil ľadovej vody, v ústach a v hrdle pocítil oheň. Možnože práve takýto je zážitok cirkusového hltača ohňa! Akokeby sa mu do ciev vlievala nová miazga. Vo vynikajúcej nálade a v horalskej kondícii začal naberať vodu do kanistry. Jej hladina stúpala rýchle ako pri povodni.

Potom sa Dominik znova sklonil, aby naplnenú kanistru zodvihol a vložil do tašky. Bola ťažká ako koľajnica na stavbe japonskej železnice v barmskej džungli pred mosotom cez rieku Kwai.

A vtedy sa to stalo.

Medzi jeho krížami a ľavým bokom prebehol elektrický výboj. Príšerná bolesť, aká sa v našej domovine nazýva úsadom. Možno preto, že každého hneď usadí, ak nie priam uľahne. Dominik ozelenel ako okolitá lúka na protiľahlej stráni.

K prameňu živej vody uháňal bujarý junák, od prameňa pokrivkával, ľavú nohu čudne predhadzujúc pred seba, zlomený starec. Hoci nebol marec, ale august vrcholiaceho leta.