Vydýchol som si. Posledný raz. Moja duša, ktorá po celý život netrpezlivo čakala práve na tento okamih, rútila sa kamsi nahor. Unášala ma ako balón na šnúre od bielizne. Pritom si pospevovala „Schody do nebe“, nervózne si uhládzala svoje anjelské vlásky a pudrovala spotený nos. Bola mi vždy cudzia, mohla mi byť ukradnutá, ale v tejto chvíli sa mi svojou naivnou, fanatickou streštenosťou úplne zhnusila. To viete, ženská!

Ani mi len na um nezišlo opustiť moju telesnú schránku a vtesnať moje nespútané ja do tohto smiešneho, priehľadného mechúrika. Zvyk je zvyk, a okrem toho som nikdy netúžil byť priehľadný.

Nazrel som do závratnej hĺbky pod nami a čo vidím: Rozplynula sa Zem smerníc, dotazníkov, čestných i nečestných vyhlásení, intervencií, protekčných diplomov a dekrétov, disciplinárnych záznamov, posudkov, certifikátov, hyenistických recenzií, nevalorizovaných honorárov, klebiet a nekrológov. Pod nami plával glóbus zo zemepisného kabinetu. Na blankytnej poduške oceánov sa rysovali dôverne známe, lákavé obrysy čierneho kontinentu, kolísky ľudstva, zeme veľkých objavov a dobrodružstiev. Videl som ho práve tak jasne ako za čias mojich chlapčenských snov. A vo mne narastala chuť opäť sa vrátiť.

Duša ma však neúprosne vliekla kamsi nahor na šnúre od bielizne uviazanej okolo môjho krku a poistenej uzlom, ktorý nás naučili viazať v kurzoch civilnej obrany.