Stalo sa to v jednej prehánkovej predcovidovej jari. Hoci sa to už ani veriť nechce, aj také jari boli. Optimistickí proroci hlásajú, že také ešte budú. Vraj aspoň sem-tam, pokým k nám z nejakej exotickej destinácie zazobaný klient neprinesie mutanta ďalšej novej vlny. Vraj nás čaká nekonečné vírusové vlnenie. A čo rozprávajú pesimistickí proroci, to sa sem ani neodvážim napísať. Ale boli aj predcovidové jari a toto sa im prihodilo práve v jednej z nich.

Navzdory citáciám uznávaných odborníkov, monografiám a záverom vedeckých článkov bol les pod ihlami dažďa mŕtvy. Hýril sivastou farbou ako klaun svojou najúspešnejšou anekdotou. Keby som bol maliar, maľoval by som ako zarytý pesimista a skeptik zatiahnuté nebo pre jeho clivú atmosféru. Namaľované nebo by však nebolo strašné, uväznené v ráme ako v klietke.

Pocítil som tieseň, hoci sa nič nedialo. Vlastne práve preto. Nemal som sa s kým porozprávať. Zrazu som zazrel chrobáka. Konečne niekto, s kým sa môžem porozprávať! Ale chrobák sa nechcel so mnou rozprávať. Mal asi voľajakú neodkladnú prácu. Zdal sa byť mladý, svieži a lesklý, nemal ešte životné skúsenosti s lesnou džungľou, takže nemal čo povedať. Keďže nemal čo povedať, mlčal. Na rozdiel od ľudí.

Vôbec sa nebál, nezarazil sa, nerobil zo seba mŕtveho chrobáka. Nebál sa, pretože je veľmi krátkozraký. Nevidí teda ani najnižší zlovestne temný oblak. Ale vybabral som s ním: prevalil som ho na chrbát. Zúrivo protestoval mávajúc nožičkami.

Odrazu po poľnej ceste cupkala starenka. V ruke držala jar: kyticu sasaniek. Zabudol som chrobáka prevrátiť nazad. Možno že tam ešte stále máva zoslabnutými nôžkami a nemôže pochopiť svoju nezvyčajnú polohu, ktorá je v jeho živote revolučný zvrat.

Babka sa ma zdvorile opýtala, či hľadám hlinu, pretože sama bola na výprave za hlinou. Na výprave pre ňu viac nebezpečnou ako pre lovca stopovanie tigra. Vypočul som si prednášku o zalievaní arálie a akú hlinu potrebuje filodendron. Bola komická tá premoknutá babka pri svojom monológu o chorobách fikusu. Hovorila bez konceptu a honorára, takže doteraz neviem prečo rozhlas a televízia nemajú pravidelnú reláciu HOVORÍ BABIČKA.

Prevlhnutý mŕtvy les bol ako kúpeľňa v mojom byte a nebo malo celkom obyčajnú šeď, ktorá by nastrašila iba malého chalana. Napokon vývoj udalostí v tomto lese sľuboval,  že zatiahnuté nebo sa každú chvíľu pretrhne a pomedzi oblaky po oblúkovom moste dúhy pomašíruje slnko. Nálada sa akosi rozprávkovo naladila. Vracajúc sa domov videl som medzi stromami domček na stračej nôžke.

Že sa vám to nechce veriť? To vám teda verím! Možno si to vysvetľujete tak, že pred návštevou lesa som sa zastavil v krčme na hornom konci. Keďže pršalo, všetci lesníci boli nastúpení tam a ja som pripíjal na ich zdravie tak usilovne, až som napokon videl domček na stračej nôžke. A čo keď to bol zámoček na orlej nohe, majetok nejakého zazobaného snoba? Ale to sme sa už prehupli z rozprávkovej atmosféry do súťaživej reality. Vlastne do rivality.