Tento rok uplynie päťdesiatpäť rokov od dramatických udalostí búrlivého roka 1968. Spomienky by mohli byť ponaučením. Vtedy obsadilo Československo pod sovietskym velením štvrť milióna vojakov piatich štátov. Dnešné Rusko na inváziu v Ukrajine nasadilo stopäťdesiattisíc vojakov. Veľavravný rozdiel. A to sa na vojenskej akadémii v Moskve vyučuje obsadenie Československa ako vzorová úspešná akcia...

Je toho veľa, o čom sa dá a musí hovoriť. Medziiným aj čo nám rok 1968 hovorí o cieľoch maďarskej politiky. V onom roku sa začal zavádzať v Maďarsku nový hospodársky mechanizmus, onen gulášový komunizmus, čo urobil z Maďarska najveselší barak v socialistickom tábore. Maďari robili zmeny tak, aby nenarazili na sovietsku nevôľu. Mali v pamäti krvavý október 1956, sovietske tanky. V československých pre-menách a Dubčekovi videli potenciál spojenca. Veď mohli byť DVA vedúce reformné štáty. Budapešť by mala v Prahe a v Dubčekovi spojenca tak ako kedysi v roku 1956 v Poľsku pri destalinizácii. Ak by Praha prekročila moskovské červené čiary, to by maďarské úsilie vážne ohrozilo. Aj Dubček, po januárových zmenách 1968 vo vrcholnej funkcii, stál o maďarské poradenstvo. A tak dva týždne po nástupe do funkcie vedúceho tajomníka KSČ 20. januára 1968 ide Dubček na poľovačku do Palárikova a potom reprezentačne pohostinne do bývalého prezidentského zámočka v Topoľčiankach aj so svojím maďarským hosťom - starým známym Jánosom Kádárom.

„Blahoželám a úprimnú sústrasť,“ boli prvé Kádárove slová. Dobre vedel, prečo ho Dubček pozval. A aj okrem iného radil, aby nerobil nijakú urazeneckú politiku a vypočul si názory ostatných a dosiahol, aby ho vypočuli na spoločnom stretnutí, tajné schôdzky nepovažoval za užitočné. Stretnutie dopadlo dobre. Dubček dokonca povedal, že s nikým iným si tak neporozumel, pre Kádára to bolo stretnutie politikov naplnených zodpovednosťou a starosťami. Už začiatkom februára telefonoval Dubček osobne maďarskému veľvyslancovi v Prahe, išlo o oficiálnu schôdzku 4. a 5. februára v Komárne/Komárome. To hovorí za veľa. Je zrejmé, čo hľadal Dubček. Maďarský záujem bol zasa na takých zmenách v Prahe, aké nenarazili v Budapešti. Teda zmenách, ktoré nehrozia politickou destabilizáciou, budú pre Sovietov menším zlom, keď sa budú sústreďovať len na ekonomické zmeny.

Takisto Sovieti by azda dali zelenú takým zmenám, lebo by nepriamo pomáhali aj ich záujmom zlepšiť fungovanie ich toporne stagnujúceho systému. Ale už v máji bolo všetko inak. Na uzavretom vrcholnom stretnutí sovietskych, maďarských, bulharských, poľských a východonemeckých (NDR) strán, o invázii rozhodovali bez Dubčeka, Kádár volá po boji v dvoch smeroch. „Proti nepriateľom socializmu, kontrarevolucio- nárom a agentom imperializmu, ako aj proti predchádzajúcim chybám. Ak nebojujete na dvoch frontoch, ste mŕtvi. Možno niekoho zatknúť, možno niektoré noviny zastaviť, netreba sa báť, čs. súdruhovia musia začať bojovať.“Kádár na porade piatich štátov o invázii (!) argumentuje (slovenskými) novinami - mládežníckym denníkom Smená a odborárskym denníkom Práca. „Sú v rukách gaunerov a zrejme sú kontrolované zo zahraničia.“ „Gauneri“ (išlo o husársky kúsok Emila Remeňa a Milana Vároša v Smene kládli provokatívne otázky Bacílkovi, ktorý bol v päťdesiatych rokoch ministrom národnej bezpečnosti, a ten úbohý starec sa vyhováral, že za nič v politických procesoch nemôže, že to všetko robili výlučne sovietski poradcovia poslaní z Moskvy.

A tu maďarský komunista Kádár vyťahuje nátlakovú kartu: „My otvorene hovoríme o svojom znepokojení nad vývojom v Československu, nedávno sme predvolali československého veľvyslanca, pretože sa objavili nacionalistické tvrdenia, že v Maďarsku sa odohráva asimilácia Slovákov a iné nacionalistické vyhlásenia. Ak to tak pôjde ďalej, aj my začneme prejavovať záujem o osudy maďarského obyvateľstva v Československu.“

Je to príbeh o tom, že maďarská karta sa vyťahuje bez ohľadu na režimy vždy kvôli maďarským strategickým záujmom.