Slovenská žurnalistika a s ňou samotná slovenčina, jej slovná zásoba prešli za posledné roky dlhou cestou. Dlhou cestou zmien v pohľade na dejiny, ako aj na prudký vývoj od nádejí k trvalému mieru k strachu z nových a nových vojnových konfliktov. Napriek tomu vzniklo zatiaľ, žiaľ, v mediálnej oblasti len pramálo naslovovzatých autorít, ktoré by vedeli dve veci: predvídať možný vývoj bez cudzieho našepkávania, a tak mať pohľad za kulisy. Predovšetkým v tom, ako sa cielená propaganda mení na informácie, ktoré potom majú rozhodujúci vplyv na formovanie verejnej mienky, a osobitne na podporu verejnej mienky pre politiku. 

Príkladom môže poslúžiť dlhotrvajúca záplava výpovedí o masívnom, priam agresívnom zoskupovaní vojsk Ruskej federácie na hraniciach s Ukrajinou. Pritom nič iné sa nedalo čakať už vlani na jeseň. Vtedy sa začala vojna o Náhorný Karabach — od roka 1991 medzinárodne neuznaný de facto štát Náhornú karabašskú republiku, Arcach, kde približne deväťdesiatpäť percent obyvateľstva tvoria Arméni. V tej vojne o. i. naplnilo Turecko geostrategické ambície prezidenta Erdogana. Po prvý raz po sto rokoch si s podporou etnicky blízkeho Azerbajdžanu vytvorilo významný priestor vplyvu na Kaukaze a v moslimskej strednej Ázii. Turecko je od roka 1952 členom Severoatlantickej aliancie, má v NATO druhú najväčšiu armádu. V Náhornom Karabachu sme boli svedkami z azerbajdžanskej strany vôbec prvej vojny, v ktorej rozhodlo bezpilotné letectvo. Boli to diaľkovo riadené aparáty bez ľudskej posádky, takmer všetky dodané Tureckom. V televíznom spravodajstve aj na Slovensku sme poniekoľko dní mohli sledovať zábery, ako si aparát vyhľadal arménske pozície či tanky aj s posádkou a vzápätí sme videli výbuch, ktorý ich zničil. Nebola to počítačová hra, ale naozajstná krvavá vojna, v ktorej po prvý raz vzdušnú prevahu nemalo letectvo, ale stroje bez posádky. Bola to aj cielená propaganda. K divákovi však prichádzala v šate informácie. 

Celkom prirodzená otázka, na ktorú máme dnes už aj my laici odpoveď, znie: Čo si pomysleli pri týchto záberoch v Moskve, v Kyjeve či na Donbase? V Moskve ekonomický denník Vedomosti vyhodnotil, že ruské letectvo stratilo tradičnú prevahu v ovládaní vzdušného priestoru. Okrem iného aj preto, že nemalo osobitné bezpilotné jednotky a všetko je postavené na letectve. Na ukrajinskej strane to vyvolalo narastajúce sebavedomie, má už stovky rakiet a moderných odpaľovacích protitankových zariadení a takáto nová zbraň by výrazne zmenila pomer síl voči neuznaným oblastiam. 

A uprostred narastajúceho vybičovaného napätia v nedeľu 18. apríla nezvyčajne štedro, podrobne ruská štátna televízia ukázala nejeden lietajúci aparát odpaľovaný zo súše či z mora. Vyrábajú ich v Iževsku, rodnom meste továrne na samopaly kalašnikov, tak aj dostali prezývku Lietajúci kalašnikov. Bolo to po prvý raz, čo zverejnili celú sériu aparátov vrátane prvej videoinformácie o tom, ako boli použité v Sýrii proti zbraniam a ich obsluhe. Propagácia iževských „bezpilotnikov“ bola tiež propagandou, ktorá mala byť aj na Donbase informáciou, že tentoraz je to vo vzdušnom priestore zrejme inak. 

Všetko sa dalo predpokladať. Ruská strana na Kaukaze čelí politicky, diplomaticky, ekonomicky i vojensky geostrategickým záujmom Turecka postupujúceho samostatne, pokiaľ ide o NATO, a z druhej strany Ukrajine, ktorej vedenie tvrdí, že len NATO je pre ňu zárukou. Pre nás je to azda len poučenie, že keď desaťmiliónovému Azerbajdžanu vyhrali vojnu lietajúce aparáty bez ľudskej posádky, možno aj malému Slovensku, ktoré nie je zatiaľ predsa v nijakej vojne, by azda mohli ušetriť poldruha miliardy za stíhačky.