Toť nedávno som celkom náhodou na Štúrovej ulici pred hotelom Tulip – predtým Tulipán – kde na besedy chodili redaktori z denníkov Šport a Pravda stretol dvoch publicistov, s ktorými som pracoval v Slovenskej televízii v rokoch 1964 až 1966. Bolo mrzko, poľadovica a celkom prirodzene som ich pozval na kávičku. Zaspomínali sme spolu na televízne časy a zároveň konštatovali, že dnešná STV je spolitizovaná, spravodajstvo nevyvážené, jazyková kultúra niektorých celebritiek mizerná. Navyše, takmer každé spravodajstvo sa začína negatívnou informáciou, akoby sa v našej vlasti v priebehu dňa neuskutočnilo nič dobré, pozitívne, alebo úspešné. Niektorí z kompetentných si osvojili vetu istého dlhoročného novinárskeho eléva: „Hovoriť a písať o úspechoch Slovenskej republiky na domácej a zahraničnej scéne by bolo neobjektívne.“

Pohodovú, pomerne príjemnú „profesionálnu“ atmosféru prerušil starší kolega, ktorý mal v televízii významné postavenie a do dôchodku odchádzal, keď funkciu ústredného riaditeľa ukončil Richard Rybníček. V tejto súvislosti povedal: „Únia slovenských novinárov každý rok udeľuje novinársku Cenu Gabriela Zelenaya, lenže ty si neuvedomuješ, že Zelenay nebol novinár, ale rozhlasový reportér.“ Tieto slová ma veľmi prekvapili aj nahnevali. Tárajov a nevedkov nemám rád a nemôžem si ich vážiť. Pohoda nášho stretnutia sa stratila a začatá príjemná diskusia s ňou. Spomínaná veta ma priam prinútila pripomenúť život a dielo Gabriela Zelenaya (1922 – 2003).

Gabo, ako sme ho jeho najbližší familiárne nazývali, bol a zostane nenapodobiteľným reportérom, glosátorom a výnimočným novinárom. Nepatril do skupiny tých, čo aj dnes pravdu pravdúcu obracajú hore nohami. Každé slovo, každú vetu dokázal obhájiť faktami. Vyvrcholením jeho vyše šesťdesiatročnej aktívnej činnosti na poli slovenskej žurnalistiky boli GLOSÁRE GABA ZELENAYA, ktorými na skvelej odbornej úrovni reagoval na mnohé udalosti z rôznych stránok života občanov. Odzrkadľoval v nich starosti, úspechy, prehry, problémy ale aj chvíle šťastia. Je priam neuveriteľné, ako rýchlo dokázal nachádzať nové a nové zaujímavé i podnetné a inšpirujúce témy z oblasti ekonomiky, politiky, zdravotníctva, sociálnej, zahraničnej politiky, kultúry školstva, obchodu, služieb aj športu. Aj v čase, keď už mohol obzrúc sa za výsledkami svojej novinárskej práce povedať – stačilo. Neurobil to. Neustále bol pri prameni rôznych tém, nápadov a doslova v každodennom novinárskom – zdôrazňujem NOVINÁRSKOM – zhone. Cestoval po celom Slovensku, získaval podnety a informácie. Všade, kde sa objavil, bol v epicentre zaslúženej pozornosti, obdivu a úcty. Určite aj preto svoje Glosáre písal s pocitom veľkej zodpovednosti. V tejto súvislosti chcem ešte raz zdôrazniť jeho vzdelanosť, bohaté skúsenosti a veľkú úctu k faktom. Všetko, čo napísal, si predtým vždy dôsledne overoval. Nikdy sa nemusel s nikým súdiť. Nenapísal nič, za čo by sa musel ospravedlňovať. Okrem tlačiarenských škriatkov v žiadnom svojom článku nepotreboval po jeho zverejnení dávať veci na správnu mieru tak, ako dnes žiaľ mnohí  -niektorí dobrovoľne a iní z donútenia - robia.

Vždy mal na zreteli budúcnosť slovenského národa. Určite aj preto jeho GLOSÁRE mali veľký ohlas v radoch čitateľov, ktorým dnes veľmi chýbajú. Veď ich názory a osudy tlmočené v listoch a telefonátoch mali pravidelný priestor v jeho novinách.  Najprv v denníku Slovenská republika, v ktorom v rokoch 1997 – 2000 uverejnil až 220 ZRKADIEL A ZRKADIELOK o trápeniach tých, ktorí sa so svojimi problémami nemali komu posťažovať. Zároveň v týždenníku Slovensko do toho napísal 179 GLOSÁROV. Vychádzali pod názvom GABOV VRTÁK.

V druhom polroku 2000 sa mi podarilo Gaba presvedčiť, aby prestúpil z denníka Slovenská republika, ktorý bol doslova jeho domovským miestom, do novovzniknutého denníka Nový deň. Nebolo to jednoduché. Presviedčanie trvalo pomerne dlho. Nakoniec privolil. Mnohí sa pýtali, ako som to dokázal. Moja odpoveď ako vtedajšieho zástupcu šéfredaktora znela: „Tak, ako vo futbale. Prestup je prestup.“ Nespokojné čierne duše sa hneď začali vyzvedať, koľko vlastne Gabo za príchod do redakcie Nový deň skutočne dostal. Odpovedal som, že dosť veľa. Veď ako bývalý popredný športovec a tréner si to zaslúži. Mnohí uverili a nevedeli sa s tým pomerne dlho zmieriť. Skutočnosť však bola úplne iná, celkom prozaická. Gabo nič nedostal a pre Nový deň som mu stanovil vatikánsku menu - Pánboh zaplať. GLOSÁRE mali pevné miesto a patrili k najčítanejším materiálom. Bola to mimoriadne náročná robota, ale on ju mal veľmi rád. Napísal 831 GLOSÁROV, čo je a dlho bude v slovenskej žurnalistike ojedinelý a ťažko prekonateľný rekord. Rekord aj preto, že za celý čas ani jeden raz jeho GLOSÁR v novinách nechýbal. Neuveriteľné, ale je to tak. Niekoľko pokračovaní napísal v roku 2002 po ťažkej operácii na nemocničnom lôžku. Aj táto skutočnosť potvrdzuje jeho obdivuhodný zmysel pre novinársku zodpovednosť, vzťah k novinám a najmä k čitateľom. Posledný vyšiel v novinách Nový deň 17. júla 2003. Deň predtým som mu doniesol do nemocnice písací stroj a svoj GLOSÁR napísal na lôžku.

To je len malá časť, ktorá charakterizuje jeho život, prácu a dielo, ktoré v žurnalistike ako novinár vytvoril. Uvedené fakty adresujem tým, čo v hlbokej nevedomosti, v biednom vzdelaní a samozrejme patričnej závisti nedokážu ani len prečítať základné informácie o mužovi, ktorý bol a ostáva nielen rozhlasovou ale aj novinárskou i spisovateľskou osobnosťou. Mojim bývalým kolegom odporúčam, aby si prečítali tri knihy, ktoré Gabo napísal. Jedna má názov Osamelý bojovník, druhá Oprášené legendy a tretia Oprášené historky.