Nová kniha dlhoročného slovenského novinára a publicistu Jozefa Kuchára NÁVRATY s podtitulom Výber z článkov, komentárov a rozhovorov publikovaných v periodikách Šport, Prešovské noviny, Pravda, Východoslovenské noviny, Národná obroda, Nový deň, Slovenská republika, SME, Slovenský rozhľad a Svet športu v rokoch 1969 – 2016 nie je iba o významných osobnostiach prešovského, východoslovenského, slovenského a československého športu a zanietených športových funkcionároch.  Je to dnes už bezmála o zabudnutom čase, keď u nás bol profesionálny šport iba v plienkach a jedinou odmenou za všetko úsilie ľudí, ktorí často na pohľad proti prírodným zákonom dvíhali toto významné spoločenské odvetvie smerom hore, vyššie ku kvalite a stále k lepším výkonom. Mnohí z nich by sa bez NÁVRATOV Jozefa Kuchára pomaly strácali v histórii a zabudnutí.

Úsilie autora a jeho novú knihu, ktorá je v podstate faktografiou ľudí a doby, v ktorej žili azda najvýstižnejšie charakterizoval jeho dlhoročný priateľ, bývalý vynikajúci basketbalista, tréner, hádzanár a atlét, vysokoškolský pedagóg, prof. PhDr. Michal Belej, CSc., ktorý v úvode slávnostnej prezentácie knihy povedal:

„Vážené dámy, vážení páni, vážený pán Jozef Kuchár,
ako z pozvánky vyplýva, stretávame sa tu v tomto vzácnom zložení pri príležitosti prezentácie najnovšej knihy Jozefa Kuchára: Návraty (2016), v ktorej nám predstavuje niektoré osobnosti prešovského športu a popredných reprezentantov aj novinárov. Dovoľte úvodom v skratke priblížiť životnú púť a doterajšiu bohatú a všestrannú činnosť autora.

Narodil sa 27. augusta 1938, vysokoškolské štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte UPJŠ, kde získal aj titul PhDr. v odbore pedagogika. Svoju pracovnú činnosť začal ako učiteľ na Poľnohospodárskej strednej škole vo Fričovciach a potom pokračoval v Základnej  deväťročnej škole vo Finticiach. Po piatich rokoch nastupuje do funkcie metodika a následne ako vedúci tajomník Okresného výboru ČSZTV v Prešove.

V tomto období sa výraznou mierou podieľal na organizovaní viacerých celoštátnych a medzinárodných športových podujatí, akými boli Majstrovstvá Európy juniorov v ľadovom hokeji v roku 1970, stolnotenisový turnaj o Pohár duklianskych hrdinov, Majstrovstvá sveta v hádzanej mužov 1990, celoštátne zrazy turistov a mnoho iných. Úspešne riadil a organizoval tradičné športové podujatia mládeže v rámci celého okresu Prešov.

V rokoch 1970 – 1985 pôsobil ako šéfredaktor Prešovských novín a úzko spolupracoval s denníkmi ŠPORT, Pravda a Východoslovenské noviny. Na konci 80-tych rokov pôsobil v štátnej správe v Prešove.

Jeho nástup na post zástupcu ústredného riaditeľa Slovenskej televízie v roku 1994 znamená jeho trvalé pracovné pôsobenie v Bratislave. Popri tom pracuje ako novinár, publicista a funkcionár novinárskej organizácie. Od vtedy trvalo žije v Bratislave. Napriek tomu je naďalej spojený z Prešovom, kde žije jeho manželka a dvaja synovia.

V Bratislave založil časopis Politika, bol jeho vydavateľom a šéfredaktorom. Od roku 1999 pôsobil ako zástupca šéfredaktora v novinách Nový deň, potom bol šéfredaktorom časopisu Tretia cesta a od roku 2001 je neustále šéfredaktorom novín Slovenský rozhľad a podieľa sa na tvorbe časopisu Svet športu.

Doktor Kuchár aktívne pôsobí v novinárskych organizáciách. V rokoch 1992 – 1997 bol podpredsedom Združenia slovenských novinárov a jedným zo zakladateľov Únie slovenských novinárov. V rokoch 1998 – 2003 bol jej predsedom a od roku 2003 doteraz predsedom.

Publikačné aktivity sú spojené s vydávaním knižných titulov, v ktorých je autorom aj spoluautorom. Celkom má na svojom konte 6 kníh. K nim patria – Legenda Gabo Zelenay (2004), v ktorej hodnotí legendárneho reportéra a popredného publicistu na základe osobných skúseností a spolupráce s ním.

V knižnej publikácii Postoje k národu rozdelili novinársku obec (2006) zosumarizoval názory a postoje slovenských novinárov a niektorých spisovateľov k zrodu samostatnej Slovenskej republiky, ktoré ovplyvnili aj rozdelenie novinárskej obce a poznamenali vývoj od roku 1991 do roku 2006. Autor predstavuje jej organizačné etapy vývoja, v ktorých bol priamym riadiacim účastníkom vo funkciách podpredsedu a predsedu.

Dnes sme svedkami prezentácie najnovšej knihy Návraty, ktorú vydáva pod gesciou Únie slovenských novinárov v Bratislave. Pri listovaní v nej si čitatelia oživia spomienky na významných športovcov, funkcionárov, s ktorými sa autor najčastejšie stretával ako novinár a športový redaktor. Kniha svojím obsahom i formou prispieva k rozširovaniu poznatkov z histórie prešovského športu a prezentovanými osobnosťami je vhodným motivačným činiteľom pre celoživotnú pohybovú aktivitu i zvyšovanie športovej výkonnosti mladej generácie.

Pri tejto príležitosti sa mi žiada, milý Jozef, vyjadriť aj svoje osobné vyznanie k Tvojej osobe a práci. Poznáme sa vyše 50 rokov, z toho najmenej 20 rokov zo vzájomnej spolupráce. Prežili sme ich napríklad v basketbale. Ty, ako tajomník a vedúci mužstva, ja ako hráč, neskoršie ako tréner. Aj vďaka Tebe sa nám podarilo vyhrať druhú celoštátnu ligu a dva roky zotrvať v prvej lige. Za tento historický úspech prešovského mužského basketbalu Ti patrí vysoké uznanie a poďakovanie. V podobných pozíciách sme sa stretávali aj v atletike, futbale, hádzanej i vo funkciách v rámci okresnej telovýchovnej organizácie. Z tejto vzájomnej spolupráce Ťa poznám ako človeka cieľavedomého, pracovitého, s organizačnými schopnosťami, ktorý si ctí humánne hodnoty a zásady fair-play v športe i živote. Obdivujem množstvo Tvojich spoločenských a publikačných aktivít, ktoré si doteraz vykonal. Myslím si, že súhlasíš, keď vyslovím názor, že to všetko si mohol dosiahnuť aj vďaka porozumeniu a podpore Tvojej manželky i celej rodiny, za čo im patrí úprimná vďaka. Svojou doterajšou prácou si zanechal výraznú stopu ako funkcionár, novinár i publicista v prešovskom a slovenskom športe. V nadchádzajúcej jeseni Tvojho života Ti želám v mene svojom i tu prítomných pevné zdravie a veľa úspechov v ďalšej tvorivej práci.“

Pozornosť prítomných svojím vystúpením upútal bývalý predseda Národnej rady Slovenskej republiky, Mgr. Pavol Paška, ktorý v slávnostnej atmosfére prezentácie knihy poslal NÁVRATY na cestu k čitateľom. Okrem iného povedal:

„Vážené dámy, vážení páni, ctení priatelia, milý Jožko,

dúfam, že nebudem mať trému, veď mám za sebou mnoho rôznych prejavov, ale keď vidím toľko vzácnych a úspešných ľudí a mne blízkych priateľov, ktorých poznám mnoho rokov, tak sa mi zdá, že sa musím vrátiť k začiatkom, keď som sa pred 25 rokmi mal možnosť s týmto cteným pánom stretnúť a odvtedy musím pri ňom vždy veľmi vážiť slová. Vtedy ako 33-ročný som samozrejme mal veľký problém rozlíšiť, čo myslí vážne a kedy je jeho irónia a sarkazmus kritický, alebo pozitívny a poučný.

A že to bol prejav jeho bezbrehého optimizmu, ktorý ho doviedol až sem, medzi množstvo priateľov, ktorých má celý život, som pochopil až neskôr. A už vôbec to nevedeli pochopiť ani moje sekretárky v Národnej rade, lebo vždy keď prišiel Jozef ku mne na návštevu, tak mladé devy boli dosť vydesené, pretože zakaždým sa prezentoval nejakým príbehom a vysvetlením, ktoré sekretárky nedokázali rýchlo pochopiť. Ale postupne si na jeho dvojzmyselný humor zvykli.

Ale teraz vážne k tejto knihe. V jej úvode Vladimír Mezencev konštatuje, že niet nič staršieho, ako sú včerajšie noviny. Tak ja to doplním filozoficky o to, že niekto múdry tiež povedal, že netreba sa vracať do minulosti, ale treba hľadieť do budúcnosti a formovať ju. Každý profesionálny novinár vie, že jednoducho ak sa robí zajtrajšia správa, alebo zajtrajšie noviny, často treba siahnuť na to včerajšie alebo predvčerajšie vydanie. Myslím si, že budúcnosť bez návratov možná nie je. Pretože minulosť a návraty, to sú spomienky, to je poznanie a ak niekto vážne myslí na to, ako pripraviť budúcnosť sebe alebo niekomu inému a nevrátiť sa do poznania a do skúseností, tak to je ako keď novinár dnes nevyhľadáva informácie na internete a nevyužíva tú databázu.

Pre mňa kniha NÁVRATY, vôbec nie sú len o športe. Aj keď sa to v tomto duchu nesie, prostredníctvom mozaiky rozhovorov, glos, riportov, správ, sa vám vytvorí plastický obraz viac ako štyridsiatich šiestich rokov života a udalostí ľudí, ktorí vytvárali hodnoty a prispievali k vyššej kvalite žitia. To, že to boli športovci, to bolo naplnenie ich ambícií, prejav ich kvality, ale boli to predovšetkým ľudia, ktorí žili v konkrétnej čase a v konkrétnom kontexte. A preto je táto kniha podľa mňa vzácna a preto by mala byť inšpiráciou aj pre dnešných žurnalistov.

A možno tí mladší športoví žurnalisti mi odpustia, ale dnešná športová žurnalistika podľa mňa nie je tak pozitívna, je plná revanšu. Niekto to tu spomenul, sme schopní jeden deň blahorečiť Sagana, náš futbalový tím za úspech pri majstrovstvách Európy. Na druhý deň pri individuálnom zakopnutí – čo sa stane každému z nás, alebo kolektívnom neúspechu – čo je prirodzená súčasť športu, sa zrazu začnú liať vedrá špiny, nenávisti a osočovania. Týchto vzácnych ľudí by sme mali propagovať, oceňovať a vyzdvihovať, lebo dnes sú vzorom pre nás ostatných. Veď svoj profesionálny život si museli doslova vybojovať už od detských rokov pravidelným tréningom na úkor voľného času. My ostatní svoj voľný čas môžeme využívať podľa rôznych záľub.

Chcem Jožkovi poďakovať za jeho životný optimizmus, ale aj ostrý humor, ktorý ma aj dnes  zaskočil. Napriek tomu, že som opatrne kráčal, hneď ma privítal a zarazil niečím, keď som po tých rokoch mal veľký problém odhadnúť, či to myslí vážne, alebo je to zasa jeden z tých jeho až príliš ostrých fígľov. Chcem sa mu poďakovať za tú neuveriteľnú vlastnosť – nielen menežerskú, organizačnú, ale tú schopnosť vystihnúť ducha doby, ale tú poctivosť ľudí, o ktorých písal a ku ktorým sa dnes vo svojej knihe vrátil. Jožko, zachovaj si nielen zdravie, ale aj svoj sarkazmus, iróniu, optimizmus, ale hlavne ten obrovský pozitivizmus, ktorý okolo seba šíriš. Ďakujem ti za tvoju knihu.“

Do spomienok prispel  aj bývalý vynikajúci futbalista, tréner a dnes poslanec Mestského zastupiteľstva v Prešove, PhDr. Mikuláš Komanický.

„Organizátori mi povedali, že by som mal na dnešnej prezentácii knihy predniesť príhovor. Bol som prekvapený z dvoch dôvodov. Po prvé – nie som nejaký rečník a po druhé, že s Jožkom neradno si začínať, lebo som to pocítil na vlastnej koži. Tak aj teraz musím byť opatrný.

Spomienka na stretnutie s ním je celkom jednoduchá a krátka. V sedemdesiatych rokoch sa nám pomerne dobre darilo v našej najvyššej súťaži, no napriek tomu pán redaktor nedokázal odložiť svoje až príliš ostré pero a hľadal nedostatky a v článkoch dominovala kritika. Samozrejme, že sme boli príliš sebavedomí a tak v kabíne sme sa rozhodli, že pôjdeme za šéfredaktorom do redakcie a prednesieme mu za celé mužstvo našu nespokojnosť s jeho článkami. Prijal nás a hlavné slovo mal mať Igor Novák. Pri tretej vete sa opýtal: Čo tu vlastne chcete? To nás zaskočilo, nedokázali sme odpovedať. Jednoducho nás vyhodil s pripomienkou, že stretneme sa na skúške na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, kde učil. Prišli sme ako hrdinovia a nakoniec sme odchádzali s dlhým nosom.

Vedel by som mnoho hovoriť o rôznych situáciách, ktoré sa odohrávali aj v novinárskom sektore počas ligových zápasov. Bolo známe, že už nebohý populárny Jožko Nagy, ktorý neobsedel na jednom mieste, vždy požiadal Jožka Kuchára, aby mu do notesa zapisoval najvážnejšie minúty a diania na ihrisku. V jednom prípade pán Kuchár prekročil hranicu, keď napísal aj takéto dve vety: V 81. minúte nastrelil Šálka žrď a v 87. Prno trafil brvno. Nič nebola pravda, ale Jožko Nagy to napísal a v pondelok bol Východoslovenských novinách veľký cirkus.

Nuž, dovoľ, aby som ti v mene tu prítomnej partie tých chlapcov, ktorí sme v Prešove hrali a ty si o nás písal, zaželal hlavne veľa zdravia, mnoho tvorivých úspechov a aby si napísal ďalšiu knihu o tých, a je ich nesmierne veľa, čo si to za športové výkony zaslúžia.“

Na časy minulé si zaspomínal aj vynikajúci plavec , hráč aj tréner vodného póla, vysokoškolský pedagóg, PhDr. Milan Kručay, CSc.

„Dovoľte, aby som svoj príhovor začal parafrázovaním českého príslovia – čo Čech, to muzikant. Ja budem parafrázovať, že čo muzikant, to športovec, alebo čo športovec, to muzikant. No a medzi tých, ktorí boli muzikanti, funkcionári a profesionálni pracovníci telesnej výchovy a športu, bol práve autor našej knihy, Jožko Kuchár. Zaujímavé bolo, že migroval medzi viacerými muzikantskými skupinami a bol tým, ktorý sa často nevedel rozhodnúť, či má hrať s tými, alebo s inými, ale stále si našiel tú správnu cestu.

Keď porovnávam, tak musím zdôrazniť, že mnoho športovcov sa venovalo aj hudbe. A nielen v Prešove, ale aj v iných mestách. Pripomeniem Tibora Vyslockého, ktorý bol predsedom Okresného basketbalového zväzu, alebo Fera Šestáka, organizátora celoštátnych turistických podujatí, alebo prvoligových futbalistov Vargovcov, ktorí boli vynikajúci muzikanti a vynikajúci hráči. Aj ja som vlastne vyrástol pri klavíri a harmonike, ale nakoniec prednosť dostal šport. Bolo to zaujímavé, ale v skutočnosti pre mnohých z nás aj veľmi náročné.

 S Jozefom Kuchárom som prežil mnoho rôznych situácií. Spomeniem aspoň jednu. Viedol som mužstvo vodného póla, ktoré malo stále mnoho problémov s nedostatkom finančných prostriedkov. A preto som prišiel na OV ČSZTV za tajomníkom a hovorím:  Súdruh tajomník, máme problém, nemôžeme vycestovať na ligový zápas, lebo nemáme peniaze. Vodní pólisti budú musieť ostať doma. A on sa pozrel a zdôraznil – Opäť a zasa je reč len o peniazoch. Tak necestujte. Vstal a odišiel preč. Ja som sedel dlhé minúty, priam zapustil korene, ale po dlhšom čase sa objavil a povedal dve slová – vybavené, cestujete.

Bolo to jeho jedno z mnohých zaujímavých rozhodnutí. Som rád, že v jeho knihe má významný priestor aj môj šport – vodné pólo. V Prešove ešte stále žijú ľudia, čo pre rozvoj športu urobili nesmierne veľa. Preto predkladám návrh, aby vyšli NÁVRATY s číslom 2. Pripomenuli by sme si ďalších vynikajúcich ľudí. Z tohto miesta chcem poďakovať tebe Jozef, že si túto knihu „splodil“ a že si tie NÁVRATY uviedol do života.“

Do programu spomienok prispel aj Mgr. Emil Chlapeček, bývalý dlhoročný riaditeľ prešovského parku kultúry a oddychu, dnes prednosta Obvodného úradu v Prešove.

„Som z generácie tých mladších a na činnosť Jozefa Kuchára som si spomenul v čase, keď som vyberal podklady a materiály pre vydanie knihy o polstoročnej histórii nášho PKO. Z nich som sa dozvedel, že autor dnešnej knihy mnoho rokov pôsobil ako aktívny hudobník, kontrabasista a bubeník v rôznych prešovských kapelách. Okrem toho patril  k popredným predstaviteľom nášho športového a telovýchovného života. Dozvedel som sa, že vo veľkej sále PKO dokázal presadiť, aby sa tam uskutočnil stolnotenisový turnaj s medzinárodnou účasťou, čo pobúrilo mnohých pracovníkov v kultúre a v PKO zvlášť. Ako mladého človeka ma to veľmi prekvapilo, pretože dovtedy som ho poznal ako vynikajúceho novinára ale najmä ako vysokoškolského pedagóga s poctivým prístupom k svojej vzdelávacej práci. Patril k najlepším prednášateľom. Poctivo som chodil na všetky semináre, ktoré viedol. Absolvoval som jednu skúšku, bol som dobre pripravený a dostal som výbornú. Mám ju, aha, tu zapísanú v indexe aj s jeho podpisom. Dnes však obdivujem jeho pracovitosť a obetavosť pre žurnalistiku uvedomujúc si, čo síl a námahy ho stojí časté a sústavné cestovanie medzi Bratislavou a Prešovom.“

Bývalý riaditeľ Prezidentskej kancelárie v Košiciach a terajší vedúci Prezidentskej knižnice v Košiciach, Ing. Jozef Širotňák v úvode svojho vystúpenia ospravedlnil neúčasť J. E. Dr.h.c. Ing. Rudolfa Schustera  CSc., prezidenta Slovenskej republiky v rokoch 1999 – 2004, ktorý sa nemohol prezentácie zúčastniť z pracovných dôvodov.

„Dnes všetci hovoríme o športe, o jeho problémoch, ale predovšetkým o tých, čo majú svoj podiel na jeho rozvoji nielen v prešovskom regióne, ale aj v rámci bývalého Československa a odvážim sa tvrdiť, že aj vo svetovom športe. Napríklad potvrdzuje to aj prítomný hokejový reprezentant Igor Liba.

Žiaľ, v súčasnom období sa problematika športu dostala v mnohých oblastiach na vedľajšiu koľaj. Štát sa podľa niektorých nedostatočne stará o výchovu mladej generácie. Dovoľte, aby som pripomenul, že patrím k tým, čo v rokoch minulých podporovali vytváranie lepších podmienok pre mladú generáciu. Som prvý, ktorý v bývalej porevolučnej slovenskej Národnej rade predložil Zákon o športe, ktorý mal zabezpečiť prvé kroky jeho ďalšieho rozvoja.

Kniha, ktorá sa tu prezentuje pod názvom NÁVRATY, je od autora, ktorý má mnoho osobných skúseností, ktorý veľa prežil, pri mnohých veciach bol, veľmi veľa počul a tak je dobre, že sa toto všetko dáva takýmto spôsobom do večne použiteľnej formy, teda do knihy. Minulosť má byť to, čo by spoločnosť mala vyhľadať vtedy, keď nevie, ako ďalej.

Veľmi si vážim prácu, ktorú môj priateľ, Jožko Kuchár, pri tvorbe tejto knihy musel vykonať. Želám ti veľa zdravia, mnoho hodnotných a podnetných myšlienok, čo najviac odvahy a odhodlania pre vydanie ďalších takých, alebo podobných kníh.“

V súvislosti s NÁVRATMI je potešiteľný záujem, ktorý vyvolali v Prešovskej verejnosti a získanie tejto publikácie je cieľom úsilia mnohých priaznivcov nielen športu ale predovšetkým dobrej knihy.

NÁVRATY sú dielom, ktoré pre svoju faktografickú hodnotu vo svete športu by nemalo chýbať v knižnici žiadneho slovenského novinára, nielen športového. Prítomnosť stovky východoslovenských športovcov, športových funkcionárov a novinárov v kongresovej sále hotela Dukla v Prešove, 15. 10. 2016, svedčí o živom záujme o tlačené slovo zo sveta slovenského športu. Či už súčasného alebo toho, ktorý tvoril históriu a často aj našu národnú hrdosť.