Slovenskej atletike dal veľa, mohol však ešte viac

Narodil sa v ruskom Murmansku za polárnym kruhom, ale na pobreží nezamŕzajúceho Barentsovho mora. Na rozdiel od svojho otca s ním však svoj život nespojil. Ten sa stal vojenským námorníkom, počas II. svetovej vojny ako veliteľ bojových lodí úspešne prenasledoval a likvidoval nemecké ponorky a dosiahol to do hodnosti kapitán I. triedy čo zodpovedalo trom veľkým hviezdam plukovníka v pozemných vojskách a letectve.

Viktora však lákalo štúdium telesnej výchovy a športu na prestížnom inštitúte v Moskve. Bola to vysoká škola na ktorej sa dalo vybrať úzku špecializáciu. Viktor Sergejenko sa rozhodol venovať nielen atletike, ale konkrétne skoku o žrdi. Neobyčajne ťažkej disciplíne, ktorá podľa mnohých odborníkov pozostáva aj z gymnastiky, vzpierania i akrobacie. V roku 1968 štúdium úspešne ukončil a začal pracovať v inštitúcii, o ktorej sme si u nás mysleli, že taká snáď ani nemôže existovať – v Moskovskom vedeckovýskumnom ústave telesnej výchovy, on v laboratóriu biologickej mechaniky športu. Popri práci vo voľnom čase trénoval a vytvoril svoje osobné rekordy – 395 cm pri skoku s oceľovou tyčou a 440 cm s laminátovou.

K NÁM SA MU NECHCELO

Bol spokojný so svojou prácou a v neposlednom rade s tým, že sa mu podarilo usadiť v Moskve, čo v tých rokoch bolo v Sovietskom zväze skutočne neľahké a problematické. Vo vlaku sa však zoznámil s Košičankou, ktorá v hlavnom meste ZSSR študovala. Po čase bola svadba, ale Sergejenkovi sa i tak nechcelo vysťahovať do vtedajšieho Československa. Nikto ho nemohol upodozrievať z toho, že sa oženil s cudzinkou iba preto, aby mohol odísť za tak prísne strážené hranice. Veď pre mnohých bol takýto sobáš jedinou legálnou cestou dostať sa z tejto krajiny preč a preto sa uzatvárali formálne manželstvá, ktoré existovali iba na papieri a po vysťahovaní veľmi rýchlo prestali existovať. Sergejenko bol v tomto smere výnimkou a manželka mu musela dať ultimátum: alebo sa sťahujeme do Košíc, alebo je koniec nášho vzťahu.

BEZPROBLÉMOVÁ ZMENA

„Mal som šťastie. Ešte som ani poriadne nehovoril po slovensky a napriek tomu ma prijali za asistenta na katedru telesnej výchovy vtedy jedinej univerzity v Košiciach“, hovorí Sergejenko. Bolo to v roku 1972 a to ešte vtedy vôbec netušil, že to dotiahne na docenta a stane sa vedúcim katedry. Veď na UPJŠ strávil takmer 40 rokov /!/, z toho jedenásť ako šéf katedry, napísal 70 odborných prác.

Okrem pedagogických povinností posilnil Sláviu VŠT v súťaži družstiev v I. národnej lige a neskôr sa zameral na výchovu nových žrdkárov. Tých skokanov o žrdi, ktorí prešli jeho rukami síce nebolo veľa, ale určite sa zapísali do dejín slovenskej atletiky. Jedným z nich je Marián Žigala, v športových kruhoch však viac známy ako niekoľkonásobný majster sveta a Európy v nohejbale, či už ako hráč a potom tréner. Ako si on spomína na spoluprácu s Viktorom Sergejenkom? „Doma ma pôvodne pripravovali na to, že sa budem venovať gymnastike. Otcovi sa však nepodarilo nájsť v Košiciach žiadny oddiel, ktorý by sa venoval chlapcom a tak som začal navštevovať Základnú školu na Trebišovskej 10, ktorý mala prívlastok – športová. K nám do atletickej triedy raz prišiel pán Sergejenko a hľadal záujemcov o skok o žrdi. Prihlásil som sa a urobil som dobre, jeho tréningy boli veľmi pestré a zaujímavé. Venovali sme sa športovej gymnastike, vzpieraniu, loptovým hrám...“.

PRVÝ NAD PÄŤ METROV

Mariánovi Žigalovi sa pod vedením V. Sergejenka darilo. Stal sa prvým Slovákom, ktorý zdolal latku na výške 5 m /jeho osobný rekord je 520 cm/, výkonom 515 cm vytvoril nový čs. juniorsky rekord, stal sa niekoľkonásobným majstrom Slovenska a ČSSR v mládežníckych kategóriách. Po ňom sa presadil ďalší Sergejenkov zverenec Ladislav Kečkeš. Tento mladý skokan sa stal 8-násobným majstrom Slovenska a Československa. Sergejenko svoje trénerské metódy konzultoval s Ukrajincom Sergejom Bubkom. Vždy v Bratislave počas známych pretekov Pravda- Televízia- Slovnaft, na ktorých ten prekonal dva zo svojich 35 svetových rekordov /1984 a1988/. 

BILANCOVANIE PRI JUBILEU

V minulých dňoch už dávno naturalizovaný Košičan Viktor Sergejenko oslávil svoje významné životné jubileum – 75 rokov. Z nich 48 prežil už na Slovensku. Dosť dôvodov na bilancovanie a to aj napriek tomu, že v atletike už dávno nepôsobí. Napriek tomu si aj teraz naňho spomenuli mnohí atletickí odborníci a štatistici. „Dnes ma trochu mrzí, že som sa dôsledne venoval iba týmto dvom spomenutým skokanom a prestal vyhľadávať ďalšie talenty. Už to nenapravím,“ sebakriticky konštatuje tento stále vitálny muž. O jeho jeho všestrannosti svedčí i to, že bol kondičným trénerom dvom košickým tenistkám, sestrám Viktórii a Kataríne Kužmovým. Tým, ktorých už dobre poznajú na významných svetových podujatiach. Okrem toho absolvoval dva Medzinárodné maratóny mieru a určité obdobie učil záujemcov tenisovú abecedu. Len pre zaujímavosť – za rok 1980 sa do rebríčka najlepších slovenských skokanov o žrdi dostalo 14 atlétov, z toho prvé tri miesta patrili Sergejenkovým zverencom: 1. M. Matta 450 cm, 2. S. Smejkal 440 cm, 3. A. Gjabel 420 cm /všetci Slávia VŠT Košice/.

VYBRAL SA V JEHO STOPÁCH

Marián Žigala, veľký skokanský talent, teda nakoniec skončil pri nohejbale. „Viktor Sergejenko bol mojím vzorom nielen na atletickom štadióne, ale i na akademickej pôde. Preto som sa rozhodol kráčať v jeho stopách a stáť sa telovýchovným pedagógom. Štúdium v Prešove ma síce obralo o možnosť naďalej trénovať pod jeho dohľadom a tak som žrď definitívne odložil a začal sa venovať športu, ktorý moje cestovanie medzi Košicami a Prešovom nijako negatívne neovplyvňovalo. V každom prípade Viktorovi vďačím za veľa,“ hovorí jeden z najlepších v dejinách svetového nohejbalu a teraz aj odborný asistent Katedry telesnej výchovy Technickej univerzity.

Text k foto: