Na prahu leta sa tento rok udiali dve výnimočné udalosti, pri ktorých neboli nijaké televízie - ani tá verejnoprávna. Je to fakt mediálnej nevďačnosti k osobnostiam, ktoré sú známe, ba mimoriadne známe. Nedávno sa v centre Bratislavy konalo Lúčenie, lúčenie s veľkým L organizoval Juraj Sarvaš, jeho nadšenci, študenti. Bolo to práve také dojímavé ako životabudiace. Juraj Sarvaš vlani v júli prekročil, ba preskočil deväťdesiatku a teraz po štyri hodiny uvádzal svoje študentky a študentov, z ktorých sú už dnes pedagógovia, aby všetkým prítomným popripomínal 172 (!) Poetických večerov. Odohrávali sa na legendárnych Kramároch na Stromovej ulici. Posledné dva sa presunuli do Strediska kultúry na Vajnorskej ulici. Jeden z prvých žiakov populárny herec a hudobník Igor Timko rozospieval plnú sálu opakovaným nápevom, ktorý dirigoval, a bol o tom, ako múzy ľúbia Sarvaša Juraja. Okrem toho sa Timko zaskvel, keď z pódia priam zoskočil medzi prvé stoly publika, kde sedela Ida Rapaičová a srdečne sa vyobjímal so svojou nezabudnuteľnou učiteľkou. A tá sa onedlho parádne predviedla v skvelom prednese Hollého v pôvodnej bernolákovčine. Skutočne bol to večer plný holdu mužovi, ktorý s touto tradíciou na Stromovej začal v roku 1991 - uskutočnil tam 170 všetko výnimočných premiér! A potom dve inde, tú druhú pod názvom Lúčenie. Všetci sme boli pozvaní majstrom vlastnoručne - nielen celý scenár podujatia píše rukou. Nemohol som tam neprísť, keď som čítal na lístočku drobné Jurajovo písmo: prídi, Dušan, veď ktovie, kedy sa ešte uvidíme ... Juraj bol v ten večer nielen plný žartov a prekárania, ale aj potešil, okrem mnohého iného, publikum recitáciou Sládkovičovej Maríny. A v závere nadchol publikum v týchto vojnových časoch prednesom chýrnej, vlastne mierovej Smrekovej básne Bacardi. Majster Sarvaš vlial do prítomných nielen energiu, ale aj vedomie, ako dôstojne prekonávať zhubnú chorobu, ako dôstojne sa človek musí lúčiť, s akou vôľou rozdávať básnické slovo, vie pripraviť Lúčenie a zároveň nový začiatok v Divadle Juraja Sarvaša vo Veľkom Kliži, mieste nerozlučne spojenom s Ladislavom Ťažkým. Je to kus ľudského umenia, človečiny, ktorou strhol Sarvaš miestneho podnikateľa, a ešte k tomu dobrého, ba čo hovorím vynikajúceho vinára, aby sa zaviazal zhmotniť ten divadelný projekt. Nielen múzy majú rady Sarvaša Juraja. Za tie roky to boli tisíce ľudí, ktorých oslovili Poetické večery, a Juraj tiež potvrdil: Všetci ste zostali navždy v mojom srdci. Je to veľká slovenská rodina. Slovenský podnikateľ stál aj za inou pozoruhodnou udalosťou. JUDr. Peter Korec z Limbachu všestranne podporoval profesora Ivana Laluhu v úsilí, aby dokončil knihu o Alexandrovi Dubčekovi. Profesor, ročník 1932, bude 20. novembra tesne na hranici deväťdesiatky a okrem iného ju uvíta profesorsky - knihou o človeku, ktorého bol blízkym spolupracovníkom - knihou nazvanou jednoducho Alexander Dubček. Recenzovali ju dvaja známi historici - Milan Pekní k a Stanislav Sýkora. No nebyť vytrvalosti Petra Korca kniha by možno ešte stále nebola prístupná verejnosti. K tejto knihe sa budeme vracať - profesor Laluha urobil všetko pre to, aby na necelých tristo stranách vytvoril sprievodcu životom a politikou Alexandra Dubčeka, aby sme mali možnosť vecne, jasne nájsť údaje vo forme verifikovaného heslára, miniencyklopédie v téme, o ktorej existuje množstvo literatúry. Publikácia umožňuje napríklad jasne a stručne sa dozvedieť o sporoch A. Dubčeka s predstaviteľmi sovietskej jadrovej veľmoci a dráme okupácie Československa, ako aj o tom, ako sa stretával po roku 1989 so svetovými politikmi, s pápežom, ako si ho uctievali univerzity. Prvou bola najstaršia univerzita sveta v talianskej Bologni, a to ešte pred pádom berlínskeho múru, na podujatí, na ktorom slovenský politik Dubček ako prvý jasne určil, kde je naše miesto v Európe. Bol prvým. Je zásluha Ivana Laluhu, že nám to pripomína, preto budeme čerpať energiu profesorovho počinu. Energiu dôstojného lúčenia ...