Veľmi protirečivé správy prichádzajú z juhovýchodu Ukrajiny v prvých dňoch nového roka. Formálne prímerie tu pokračuje, dokonca sa vraj aj upevňuje.

Prebiehajú rokovania „normandskej štvorky“ za účasti ministerstiev zahraničia Ruska, Ukrajiny, Nemecka a Francúzska, výstupom ktorého je „neveľký progres“. V tomto musí „normandská štvorka“ do úrovne „minských stretnutí“ ešte len dorásť.

Neúčasť DĽR a LĽR v „normandskom“ formáte nikto poriadne nevysvetlil a každý si na tom len nahráva svoje body. Regnum.ru to stavia do roviny, že všetky „zdôvodnenia“ sú len mozgovými cvičeniami. 

 

Hlavnou však zostáva otázka: prečo bol „minský“ formát nahradený „normandským“?

Z dvoch dôvodov, ktoré majú spojitosť s Alexandrom Lukašenkom a Angelou Merkelovou. Obaja totiž minský formát značne „prešvihli“ a nedosiahli tie ciele, ktoré si postavili pred tým, ako išli va-bank a rozhodli vystaviť sa do centra vyriešenia situácie na Donbase. V postate tak sa prirodzeným spôsobom ocitli na periférii procesu.

„Oddiel si všimol stratu „bojovníkov“ a adekvátne zareagoval. No a výsledkom týchto zmien je aj zmena formátov. Pre tých, u ktorých vznikli otázky si poznamenajme, že Lukašenko sa príliš „presnažil“ v predvádzaní lojality kyjevskému režimu. A hoci sa aj snažil zjemniť dojem zo svojej prednovoročnej „samostatnej“ cesty na brehy Dnepra, počas tlačovej konferencii o výsledkoch moskovského samitu OZKB, napriek tomu vyzeral minimálne nepresvedčivo (ak sa vyhneme dvojzmyselnej charakteristike). Nie náhodou vzápätí po „baťkovi“ pricestoval do Kyjeva i Nursultan Nazarbajev, návšteva ktorého bola bez pochýb zosúladená s Kremľom, čo sa pre Lukašenka stalo svojským signálom, že monopol na ambicióznu rolu „hlavného mierotvorcu“ už bieloruský líder nemá. A ani nemôže mať.

Čo sa týka Merkelovej, tej podrazila nohy chyba na samite „dvadsiatky“ v austrálskom Brisbane. Tým, že sa rozhodla „doraziť“ Vladimíra Putina kvôli Ukrajine a získať tým vavríny „hlavného mierotvorcu“, zrejme až doslovne pochopila známu múdrosť Mao Ce-tunga „aby sme narovnali, musíme prehnúť“. Ona sa v podstate rozhodla stavať ruskému lídrovi ultimáta. Keď jej to neprešlo, odhalilo sa, že nemecká líderka vlastne nemá žiadny „plán B“. Toto veľmi schopne využil hlavný partner-konkurent pani kancelárky – minister zahraničia Frank Walter Steinmeier. A značne ju skritizoval. Osobitne v tej časti, ako komentovala závery brisbanského stretnutia už po odcestovaní V. V. Putina z Austrálie. Naštvaná krachom rusko-nemeckých rozhovorov A. Merkelová prejavila sa vyjadrením, ktoré ďaleko prekročilo rámce diplomatickej etiky, obviniac Rusko a jeho lídra zo všetkých „smrteľných hriechov“.    

Autorom týchto riadkov už vtedy bolo jasné, že Merkelová, hovoriac Putinovi všetko čo mala na duši, spálila všetky mosty a vyčerpala si svoje rezervy vo vzťahoch s Moskvou, ktoré jej vyčlenil Washington. A keďže viac zo seba dostať nedokázala, a keďže sa ju nikto ani nesnažil počúvať a pretože Západ dialóg s Moskvou potrebuje, na prvú pozíciu postúpil francúzsky prezident F. Hollande. Práve pre toto sa tak poponáhľal do Astany, z ktorej odletel nie do Paríža, ale rovno do Moskvy, na stretnutie s V. V. Putinom.

N. A. Nazarbajev i F. Hollande, ktorí zamenili A. G. Lukašenka a A. Merkelovú, preniesli ťažisko sprostredkovateľských snažení na vyriešenie situácie na Ukrajine z Bieloruska do Kazachstanu a z Berlína do Paríža. Ťažko sa dá predstaviť, že tieto turbulencie sa zaobišli bez účasti Washingtonu, kde je Merkelová už z „veľkých zoznamov“ odpísaná a priznaná za „murína“, ktorý musí predčasne opustiť proces kvôli tomu, že sa ukázal byť nespôsobilým a nedokázal „dokončiť svoju záležitosť“. Minský „baťko“ z toho vypadol kvôli inému: sústredil sa nie na výsledky svojich sprostredkovateľských úsilí, ktoré až príliš verejne presadzoval, ale na z toho plynúce vlastné politické dividendy, so získaním ktorých začal mať problémy.

 

Čo sa dá od „normandského“ formátu očakávať?

Odpoveď na túto otázku odhaľuje podstatu všetkého, čo sa deje v prvé dni roku 2015, pretože na pozadí aktivizácie diplomatických úsilí v novom formáte prebiehajú aj ďalšie, úplne protirečivé záležitosti.

Na jednej strane, akoby rástla dôvera strán, pokračuje rotácia kyjevských síl v doneckom letisku a na druhej, stále viac nepokojne je na frontovej línii v dotyku ukrajinských síl a domobrancov; stále bojovnejšie sa správajú relatívne „zákonné“ úrady banderovskej Ukrajiny, a špirála protistojacich síl sa zakrucuje okolo Krymu. Podľa logiky, ktorej rozumejú len „oficiálne“ osoby samozvancov v Kyjeve, polostrov sa v predvečer svojho prvého novoročného sviatku v zostave Ruska ocitol v trojitej ukrajinskej blokáde, bez ohľadu na dohodu medzi Moskvou a Kyjevom o preprave naň elektrickej energie cez územie Ukrajiny. K vodnej blokáde, ktorá začala fungovať už na jar bola pridaná aj energetická a dopravná. Lenže blokáda, to nie je len tak. Blokáda je známym príznakom, ktorý signalizuje blízkosť veľkých otrasov, vrátane vojenských zrážok.

Moskva sa tu podujala na bezprecedentné ústupky. Ukrajina začala dostávať ruské uhlie bez zálohovej platby a ruskú elektrinu podľa ruských vnútroštátnych cien. Zmysel je viac ako priehľadný: ak všetko najnutnejšie získam na prežitie po dobrom, potom sa to dobrým odrazí aj na zlepšení situácie v Donbase.

Zdá sa však, že v Európe to nepochopili: sankcie proti Krymu sú sprevádzané úplným mlčaním oficiálnych funkcionárov. Perspektívy nechvalne známej „územnej celistvosti“ Ukrajiny sa voči Donbasu posudzujú a voči Krymu nie. No a zmienky o „probléme“ polostrova, idúce do európskych hlavných miest z Kyjeva, ako hlasité vyjadrenia a rinčanie zbraní, stále viac rozčuľujú opatrných euročiniteľov.

V Kyjeve na tom nechcú nič chápať; presnejšie, nemôžu to pochopiť: Oni sa totiž nepodriaďujú Bruselu, a už nie Berlínu alebo Parížu, ale spoločne Washingtonu a Londýnu. No a zaoceánska logika, podľa ktorej sa rozvíja kríza, stále otvorenejšie poukazuje na vojnu a vedie k vojne.

 

Medzi Vianocami a Novým rokom upútali pozornosť dve záležitosti ako lakmusový papier.

Prvá, manévre okolo Kerčenského mostu, výstavba ktorého je spochybnená mnohými faktormi, no predovšetkým vyhláseniami hlavy Republiky Krym Sergeja Axenova.

Kvôli mimoriadnej technickej zložitosti nadhladinového projektu spojenia Krymu s Kubáňou a aj (pozor!) upozornenie na medzinárodné námorné právo, podľa ktorého súhlas s výstavbou mostu musí vysloviť aj Kyjev, ktorý to v žiadnom prípade neurobí, Axenov navrhol podzemný variant realizácie projektu – kubánsko-krymský tunel.

O nejakom „práve veta“, náležiacom Kyjevu, nikto od čias zverejnenia zámyslu na most ani v Kyjeve a ani v Moskve nikdy nehovoril. No je to zákonité: medzinárodné právo je nejednoznačná záležitosť, a dýchlo potvrdeným dvojakým štandardom.

Všeobecne je známe, že to najhlavnejšie doň zaviedla prax americkej logiky „pánov života“. V Donbase sú podľa tejto washingtonskej logiky „separatisti“ a „teroristi“, no, napríklad, v Sýrii „povstalci“ a „bojovníci za slobodu“. Alebo taký Islamský štát, ktorý je „osobou dvoch tvárí“. Oni sú aj „povstalci“, pre ktorých sa zhadzujú zbrane a na územiach ktorých sa „pasú“ izraelskí priekupníci s domami, ktoré opustili Kurdi. „No sú aj „teroristami“ ktorých bombardujú (na čo sú vopred upozorňovaní) a ktorým sa vyhrážajú zničením, samozrejme, len slovným. No v skutočnosti ich využívajú ako taran proti Bašarovi Asadovi, proti iránskym predstaviteľom a teraz sa zdá, že aj proti tureckému premiérovi Redžepovi Erdoganovi. Pochopiteľne, že najviac sú proti Rusku, za záujmy USA, Izraelu, Saudskej Arábie a radu drobných, no bohatých, vplyvných a krikľavých monarchií Perzského zálivu, predovšetkým katarskej.

 

Vracajúc sa k projektu námorného prepravného prepojenia Ruska s Krymom, obíduc Ukrajinu, poznamenajme, že reč zrejme nejde o ukrajinských „právach“, skôr ide o vysokej zraniteľnosti mostu a nespochybniteľnej prednosti tunela, ktorý navrhol Axenov, prioritne z vojenského pohľadu.

V Kyjeve, samozrejme, hneď zarevú, že ide o potvrdenie ignorancie ukrajinských „práv“ a záujmov zo strany Moskvy. No zároveň budú veľmi jasne chápať, že autori tohto nápadu nie sú nejakí moskovskí oficiózi a predovšetkým, že „majdanutí“ uzurpátori sa sami odrezali od akýchkoľvek „práv“ svojou neustále rastúcou vojenskou hrozbou.  A aj hromovými sľubmi opäť vyvesiť nad polostrovom „žltoblankytnú handričku, ktorú roztrhali v Októbri“ (tieto slová povedal známy sovietsky spisovateľ ukrajinského pôvodu Mikola Upenik).

Druhý dôležitý faktor, - na Ukrajine sa búrlivo rozširuje „priestor absurdu“, ktorý iba z vonku vyzerá ako šarlatánstvo nízkej triedy, no v skutočnosti nie je ničím iným, ako „ukrajinskou vychytralosťou“, ktorú preslávila obrovská masa sovietskych vtipov o „chocholoch“ a „moskaľoch“.

Ak viac na telo, tak ide o vyhlásenie nejakého poradcu prezidenta Ukrajiny s menom Biriukov. Vyplýva z neho, že extrémistický „Pravý sektor“, lídri ktorého sú na žiadosť ruských organov spravodlivosti na medzinárodných zoznamoch hľadaných osôb Interpolu, sa odmietol podriaďovať ukrajinskému ministerstvu obrany v snahe i naďalej zostávať „štátom v štáte“. 

Vyplýva z toho buď – alebo: buď ten, kto vydal túto ohromnú novinku na povrch sa zbláznil, alebo považuje celé svoje okolie za úplných idiotov, ktorí nie sú v stave nielen oddeliť zrno od pliev, ale ani biele od čierneho. A pritom v politickej analýze je najhlavnejším nestrácať zdravé, adekvátne vnímanie okolitého a nie príliš vážne posudzovať fejky. No ak sa adekvátnosť vytratí do tej miery, že Biriukovove slová sa budú považovať za „bernú mincu“,  čiže začne viera v hlúposti, potom z toho vyplynú aj najidiotskejšie závery. Napríklad, že ukrajinský „hlavný veliteľ“ stratil v medzioligarchickom boji s Kolomejským kontrolu nad armádou alebo nad jej časťou. A následne, že krajina sa nachádza na hrane kvazištátneho prevratu („kvazi“ preto, lebo odmietnuť neexistujúci, rozpadajúci sa kvazištát, akým je súčasná Ukrajina, sa dá len s pomocou takého „kvaziprevratu“; aký štát – taký prevrat!).

Nám, ktorí to na Silvestra neprehnali, musí byť jasné, že ak by niečo podobné naozaj existovalo, tak na prezidentskej úrovni by to nikto vlastnej a ani svetovej verejnosti nikdy neoznamoval. Vzbúrené útvary sú zvyčajne obkľučované, odzbrojované a v prípade nutnosti aj fyzicky likvidované – ako vlastizradcovia a pučisti.

Ak sa to nedeje, a v momente odovzdania tohto článku nebolo nič podobné z Ukrajiny počuť, tak ide o niečo úplne iné. O tú už spomínanú ukrajinskú vychytralosť. Do celého sveta kričia, že „Pravý sektor“ sa vymkol kontrole („Počúvajte, aby ste potom nepovedali, že ste o tom nevedeli!“) iba kvôli jednému: nemať zodpovednosť za budúcnosť... Nie za minulé (ktoré sú už zahrané), ale hlavne za budúce vojnové zločiny. Krk dáme: že pokyn, ba i rozkaz „nepodriadiť sa“ Poltorakovi vydal Jarošovi zrejme samotný Poltorak. Ak, sa to, samozrejme, nebridilo rovno pánovi Porošenkovi a sám sa nechytil tejto „špinavej práce“.  „Nekontrolovateľnosť“ extrémistov je najefektívnejšie zbavenie sa viny pre tých, ktorým sa veľmi chce skončiť s prímerím, nečakajúc na možné dohody 15. januára v Astane. Veď „normandský“ formát nie je „minský“.

 

Tieto dohodu sa už budú musieť plniť, tieto dojednania môžu byť posledné. Ale ako ich naplníš, ak z Washingtonu prichádza protirečivý rozkaz: ignorovať! Naozaj sa tu dá ocitnúť v situácii toho istého „murína“, ktorý „nezvládol svoju úlohu“ a preto je odsúdený.

Ak sa Merkelovej možno i podarí zúčastniť sa nových volieb do Bundestagu, tak Porošenko má menší aj kaliber a aj perspektívy. S týmto „murínom“ sa nikto nebude babrať ani v Bielom dome, ani na Kapitole, ani v Langley. Spomeňte si na osud Saddáma, Mubaraka, Kaddáfiho... Nebodaj sa Porošenko od nich niečím odlišuje? Iba ak úbohým rozsahom a úbohým biznisovým myslením: títo lídri, ktorí sa hrali akoby žili na Olympe, sa ocitli v stave „postrelenej kačice“. Súčasný vodca ukrajinského oligarchického pachanáta (i sám „prvý medzi rovnými“) na Olymp ani nemá: potkýna sa už na začiatku dlhého stúpania.

Dvomi rukami, riadenými jednou hlavou, zvyčajne koná aj strýko Sam. Jednou dáva pokyn Hollandemu dvihnúť zástavu boja s Putinom, ktorá vypadla z rúk Merkelovej; druhou pripravuje francúzskemu a osobitne nemeckému lídrovi adekvátne prekvapenia.

Čiže do Astany, ako aj do 15. januára musíme ešte dožiť, páni prísažní! A ak sa toho dožijeme, treba to aj aspoň kúsok prežiť.

 

V čom spočíva toto americké „prekvapenie“?

Nežiada sa krákať, no kto nie je upozornený, ten nie je vyzbrojený.

Ešte v polovici decembra minulého roka svetové médiá – od Ameriky do juhovýchodu Ukrajiny – obletela novinka, takmer zároveň zverejnená ruským ekonómom a politológom Michailom Deľjaginom, ukrajinským opozičným politikom, bývalým poslancom Verchovnoj rady Olegom Carevom a americkým politickým publicistom Stephenom Lendmanom.

„Na zbavenie Ruska vplyvu a zároveň na oslabenie Európskej únie – druhého svojho konkurenta na svetovej aréne, - píše Lendman v The Global Research, - USA zamýšľajú organizovať „ešte jednu provokáciu na Ukrajine“ – podobnú histórii so zostreleným malajzijským Boeingom“. „...Podľa verzie novinára, americké úrady sa pokúsia vybuchnúť v zóne ukrajinského konfliktu „taktickú atómovú hlavicu“ obviniac v tom Rusko“. Ako píše Lendman, citujúc Michaila Deľjagina, sily NATO už dopravili do estónskeho prístavu Paldiski „rádioaktívny náklad“, ktorý podľa niektorých údajov nie je „jadrovým odpadom“... Cieľ – zničiť vzťah medzi Ruskom a EÚ. Zamedziť obchodu. Popretŕhať normálne politické kontakty. Možno aj zablokovať ruské médiá v západných štátoch a v Japonsku“, predpokladá Lendman.

„Po tom bude okamžite nasledovať oficiálne vyhlásenie Ruska v Rade bezpečnosti OSN za „teroristický štát“. No a kvôli extraordinárnej situácii bude členstvo Ruska v OSN, pri ignorancii všetkých noriem, pozastavené, - spresňuje zoznam podobných protiruských „opatrení“ Oleg Carev. – USA zavedú úplnú blokádu Ruska, vrátane konfiskácie všetkých zahraničných aktív, čo je hodnota biliónov amerických dolárov. Na Ukrajinu vojdú vojská NATO, nimi sa „oslobodí“ Krym. Akýkoľvek štát, ktorý sa postaví na obranu Ruska, bude tiež zablokovaný.

Uskutoční sa zvrhnutie ústavného poriadku Ruska. Potom sa, samozrejme, podľa rádioizotopov zistí, že bojová nálož bola vyrobená v USA, no už bude neskoro a pani Psaki s roztvorenými očami bude monotónne tvrdiť, že i keď vybuchnutá nálož bola americká, použilo ju Rusko.

 

„Psie kecy!“, - povedia niektorí. A dodajú niečo na spôsob, že „kto už nepoznáte Deľjagina?!“

A prečo by nie! Náznaky už existujú, - tvrdí O. Carev a privádza celý rad faktov, obsahujúcich provokačné úvahy hneď niekoľkých kompetentných funkcionárov, politikov a novinárov. Poďme na to:

„1. septembra 2014 vtedajší minister obrany Ukrajiny Valerij Geletej napísal na svojej stránke vo Facebook: Podľa neoficiálnych kanálov sa ruská strana už niekoľkokrát vyhrážala, že v prípade pokračovania odporu, sú pripravení použiť proti nám taktické jadrové zbrane“, - dosvedčuje Carev;

„17. septembra 2014, - pokračuje, - švédsky expert v oblasti obrany, profesor Tomas Ries povedal v poľskej televízii TVP, že „naozaj sme sa priblížili ku zložitému a nebezpečnému momentu – Európa, ktorá za posledných 20 rokov nebola s Ruskom v opozícii, úplne zabudla na atómové zadržiavanie. No nezabudol naň Kremeľ... Atómový úder – je neuveriteľne vážny scenár“;

„19. septembra 2014  zúrivý bojovník s Putinom Andrej Piontkovskij oznámil vo Viľniuse, a potom to ešte zopakoval vo všetkých jemu dostupných médiách, že Putin „bude využívať vydieranie jadrovou výzbrojou, rátajúc s tým, že Západ sa zľakne a ustúpi“. 20. septembra 2014 ten istý Valerij Geletej vyhlásil, že „sily Ruskej federácie naniesli dva údery zo samochodného mínometu 2C4 (Tulipán) po Luganskom letisku. Práve preto ho naši vojaci opustili. Použité boli taktické atómové nálože 3VB4 a 3VB11“;

„24. septembra 2014 prezident USA Barack Obama, vystupujúc na 69. VZ OSN, zaradil Rusko do zoznamu svetových hrozieb: „Agresia Ruska v Európe pripomína dni, kedy sa veľké národy vyhrážali malým, sledujúc vlastné územné ambície. Krutosť teroristov v Sýrii a v Iraku nás núti pozrieť sa do srdca tmy“. Toho istého dňa 24. septembra 2014 prezidentka Litvy Dalia Gribauskajte v rozhovore pre The Washington Post povedala: „Európa a celý svet dovoľujú Rusku byť štátom, ktorý sa nielen vyhráža svojím susedom, ale prijíma proti nim aj vojenské kroky. Je to rovnaký medzinárodný terorizmus, ako v Iraku a Sýrii“ a na otázku „myslíte si, že Islamský štát i Rusko sa zaoberajú teroristickou činnosťou?“ Odpovedala: „myslím si, že Rusko terorizuje svojich susedov, používajúc teroristické metódy“.   

 

Za zahraničnými esami, dámami a dolníkmi nezaostali ani ich ruské „šestky“.

„13. októbra 2014 Michail Chodorkovskij vo svojom článku „Sláva Ruskému svetu“ v The New York Times osobitne vyzdvihol z Ruska pochádzajúcu hrozbu atómového útoku a pripomenul: „Existovalo niekoľko oznámení, že ruskí činitelia sa neoficiálne vyhrážali svojim ukrajinským kolegom atómovými zbraňami...“.

22. novembra 2014 sa ďalší známy nepriateľ Kremľa Gary Kasparov nechal pre Ukrinform počuť: „Nechcem nikoho strašiť, no musíme chápať, že ak človek vážne hovorí a mnohokrát opakuje, že atómové zbrane sú spôsobom hrozby, a ruská televízia túto ideu neustále rozvíja, zachcelo by sa vedieť: Je vôbec NATO pripravené na tento zatiaľ neuveriteľný scenár o nasadení taktických atómových zbraní na Ukrajine?“

 

Ani k veštici netreba chodiť aby sme pochopili, že ak Washington dvihne jednu ruku, to je tá, ktorá je za mierové riešenie v Astane, a ak sa oháňa druhou aj s vojnovou sekerou, že ňou popchne Porošenka k rozpútaniu bojovej činnosti.

Čo z toho vznikne?

Veľmi jednoduché. „Nepodriaďujúci sa nikomu, okrem Jaroša“... prápor „pravosekov“ z vlastnej iniciatívy vyrobí na Donbase niečo také, na čo domobranci musia odpovedať.

Odvetný úder zdvihne a postaví na uši celé kyjevské politikum (autori použili aj názov panoptikum) a umožní „kvazi najvyššiemu veliteľovi“ ukrajinskej „kvazi armády“ so svedomím čistého intrigána a provokatéra, s krikom „pomóc, našich bijú!“ pohnúť smerom „nach Osten“ svoje hordy. (A odkiaľ na to peniaze? – odtiaľ: len za posledného poldruha mesiaca doručili lietadlá NATO z Poľska podľa niektorých údajov do 8 mld. USD „zelenej hotovosti“, ktorá zmaže agresívny extrémistický proces).

No a práve v tom momente vybuchne v bojových poriadkoch ukrajinských útvarov to, o čom hovoria i píšu Deľjagin, Carev i Lendman. V momente sa dvíha diplomatický a informačný high, aký nebol ani pri zostrelení Boeingu. Jeho protiruské argumenty, nelíšiace sa originalitou, nejdú ďalej ako konštatovanie, že USA svoju taktickú jadrovú výzbroj „mierumilovne“ zlikvidovali (hoci je známe, že nie všetku a nie všade, vrátane Európy). A naopak Rusko, že si ju vierolomne uchovalo. (Taktické zbrane sú podľa oficiálnej klasifikácie do 20 kt. Približne niečo také vybuchlo nad Hirošimou.)

Samit v Astane, spolu so svojimi výsledkami bude prikrytý „medeným lavórom“. Možno sa aj stihne a možno aj uzavrie zodpovedajúce dohody. No potom i tak nastúpia následky, ktoré sme už pomenovali.

 

V otázke hľadania pravdy nebude ničoho. Ani žiadne vyšetrovanie v zóne atómového výbuchu. Dozimetre budú pišťať a oznamovať  životu nebezpečné podmienky podľa úrovne radiácie, no úniky informácií budú zničené a peniaze doručená tam, kam treba.

„Múzy diplomacie zmĺknu, v rozhovore budú pokračovať len delá. Potom sa aj tento rozhovor obráti na neprospech kyjevských síl, čím začne byť ohrozená samotná existencia nacistického režimu na Ukrajine. Preto sa na zvyšku územia, ktoré zostalo pod kontrolou kyjevskej vlády, začne výsadok síl NATO.

 

Výmysly?

Kto vie? Možno nie je náhoda, že práve na tému „horúca jar 2015“ bolo napísaných najviac (vrátane zahraničných) analytických prác. Obe strany svojho času práve na toto obdobie družne predpovedali medzinárodnú vojensko-politickú krízu.

Podľa regnum.ru, 7. január 2015. Autori Vladimír Pavlenko a Vladimír Štoľ

 

 

Pavlenko Vladimír Borisovič – doktor politických vied, člen Akadémie geopolitických problémov.

Štoľ Vladimír Vladimírovič – doktor politických vied, profesor, člen Akadémie geopolitických problémov, šéfredaktor  vedecko-analytického časopisu „Obozrevateľ-Observer“, vedúci katedry regionálnej politiky Inštitútu štátnej služby a riadenia Ruskej akadémie vied...