Stému výročiu narodenia prvej slovenskej astronómky Dr. Ľudmily Pajdušákovej sme sa na stránkach našich novín venovali v pravý čas, aby sme čítajúcej verejnosti pripomenuli jej zásluhy na skvelej popularizácii astronómie medzi slovenskou pospolitosťou už v dobe, kedy sa slovenská astronómia zbavovala svojich detských plienok. Ľ. Pajdušáková bola akýmsi slovenským vydaním F. L. Věka a Mateja Hrebendu v astronomickej oblasti. Televízny dokument Prvá, ktorý bol odvysielaný približne pred mesiacom (natočený však vlani), ju charakterizoval tiež ako skutočne prvú Slovenku v astronómii a pripomenul aj jej medzinárodné renomé v astronomickej oblasti.

Autorka scenára a režisérka  Lenka Moravčíková – Chovanec sa snažila zostaviť dokument s presne vyváženými pozitívami i negatívami o „Prvej“, najmä pri súdoch, ktoré nad ňou vynášali jej bývalí kolegovia astronómovia. Napriek tomu však hĺbajúci divák videl „Prvú“ ako akúsi kostrbatú, predovšetkým čierno-bielu karikatúru. Kolegovia sa zmohli na kritiku jej ľavicových politických postojov, ktoré vraj vyústili do jej karieristickej povahy. Chýbalo akési pozadie životného príbehu, vysvetľujúce, prečo sa chovala tak, ako sa vo svojom pracovnom živote chovala. Mladosť, obťažkaná povinnosťami k škole a k rodine (musela sa starať o svoje dve sestry a popri štúdiu ich živiť, vychovávať a sama nahrádzať nežijúcich rodičov) bola ťažká a tvrdá.  V časoch prvej republiky to na Slovensku veru nebolo lízanie medu. Pre „Prvú“ to bol vlastne život v povinnostiach a zase len v povinnostiach. Práve tie jej vyformovali charakter a naprogramovali povahu tak, že plnenie povinností bolo u nej vždy najdôležitejšie, na prvom mieste.

A jej ľavicové zmýšľanie? Vyplývalo z reálneho ekonomického zázemia jej trojčlennej dievčenskej rodiny bez rodičov. Napriek tomu ukončila štúdiá aj ona, aj jej dve sestry, jedna z nich dokonca úspešne ukončila vysokoškolské štúdium ako novopečená lekárka. Ako sa toto všetko zakorenilo v jej povahe?  Aké stopy v jej povahe zanechalo podmienečné odsúdenie na 1 rok za to, že verejne kritizovala nehumánne deportácie židov do koncentračných táborov? V čase, keď si drvivá väčšina  slovenskej verejnosti pred týmto faktom zakrývala oči? (Škoda, že o tom v televíznom dokumente nepadlo ani slovo!)

Napriek tomu všetkému mala aj mladá Ľudmila očividne svoje sny, ktoré nakoniec dokázala pretaviť do reality. V televíznom dokumente „Prvá“ to pripomína jedna z bývalých učiteliek na gymnáziu v Kláštore pod Znievom, kde Ľudmila zmaturovala v roku 1935: Do budúceho povolania zapracovala učiteľstvo...

Áno,  najskôr začala ako učiteľka. Až jej návšteva v observatóriu na Skalnatom Plese, ktorú absolvovala so svojimi žiakmi (aj pre nich chcela odkryť oponu sveta astronómie) akosi všetko jednoznačne zlomila zo sna do reality a mladú učiteľku navždy pripútala k astronómii a k Skalnatému Plesu. Ťažko nám s odstupom rokov vôbec nahliadnuť do osobných i pracovných vzťahov medzi členmi pracovného kolektívu  vedeckého sveta na Skalnatom Plese, kde sa pracuje v noci a cez deň odpočíva. Každý z nich žil svoj život, poznal svoje pocity, ale nie ostatných. Takže aj ich výpovede v televíznom dokumente  sú subjektívne, niekedy z nich cítiť niečo ako závisť alebo poníženie, že im velila žena. Pretože pracovitá a v práci cieľavedomá Ľudmila sa stala ich šéfkou. Pripomeňme si aspoň okrajovo, čo kto v dokumente povedal...,  

Z komentáru: - Písala články do novín, stala sa známejšou ako jej kolegovia... – Nie je práve tu počiatok problematických medziľudských vzťahov „vedeckého sveta“? A svoje určite vykonala aj tzv. ponorková choroba, známa z dlhodobo uzavretých kolektívov. Predstavte si drsné zimné podmienky Skalnatého Plesa, kedy sa nedajú ani otvoriť dvere na baráku. Deň za dňom v hmle, víchrici, bielej opone snehu. Prejde aj týždeň, desať dní, kým sa ukáže slnko a opäť nastanú normálne životné podmienky. Ľudmila zrejme využívala psie počasie na písanie popularizačných článkov, záležalo jej na osvete o jej milovanej astronómii. Ale to už bolo dávno po vojne, aj po „víťaznom februári“. A medzi tým sa začala aj výstavba observatória na Lomnickom štíte....

RNDr. Vojtech Rušin - astronóm, kolega, ako žiak bol v roku 1958 na jej popularizačnej prednáške a vďaka Ľudmile ho prilákala práve astronómia: Keď sa dostala do funkcie (riaditeľky), tak sa eminentne zasadzovala o dostavbu observatória na Lomnickom štíte...

RNDr. Milan Rybanský: - Tá stavba trvala pomerne dosť dlho, to bolo takých šesť rokov kým bola postavená hrubá stavba. V roku 1963 bol dokončený ten prístroj na štíte, Zeiss to dodal, Dr. Pajdušáková to celé vlastne doviedla do realizácie a dosť dbala na to, aby to fungovalo...

Niet teda žiadnych pochýb o jej nekompromisnom štýle riadenia, ktorý používala nielen na stavbárov a lanovkárov, ale aj na svoj „vedecký svet“. Ráznosť, túto jej povahovú črtu potvrdzuje v dokumente aj neter Jarmila Černáková. Ale nekompromisná a rázna bola aj voči sebe. Popri svojej práci či už ako astronómky alebo riaditeľky napísala okolo 600 popularizačných článkov. A absolvovala nespočetné množstvo stretnutí s mladými i nemladými ľuďmi na jedinú tému – krása astronómie, hlboký, nekonečný vesmír.

RNDr. Peter Augustín – riaditeľ observatória Žiar nad Hronom: Veľmi často chodila medzi ľudí, medzi amatérskych astronómov a snažila sa astronómiu stále udržiavať v nejakom tempe...a využiť všetky možnosti, ktoré mala ako riaditeľka Astronomického ústavu, aby tú astronómiu posúvala ďalej...

Aj tu sú zrejme korene ďalších „názorových rozdielov“ s podriadenými, ktorým jej pracovné tempo asi nevyhovovalo. A preto zvolili jednoduchšiu cestu hodnotenia svojej šéfky – všetko si presadzuje cez stranu a svoje funkcie... Z časti mali aj pravdu. Nebyť Pajdušákovej vysokých funkcií v celoštátnej i medzinárodnej organizácii žien, astronómov, atď., ktoré museli brať do úvahy aj komunisti aby si nespôsobili celosvetovú politickú blamáž, možno by observatórium na Lomnickom štíte nestálo ani dnes. Tú poznámku Milana Rybanského, že stavba trvala dlho, neberte veľmi vážne. Západo-južný diaľničný obchvat Prešova stavajú už dobrých 5 rokov a ešte sa ani nezakoplo čakanom... (Prešov už dlhé roky nemá politické napojenie na správnu stranu a teda aj vládu a taký  je teda výsledok  ignorantstva reality zo strany vedenia prešovskej radnice. Pajdušákovej boli tieto vzťahy jasné.)

Pokračujme však ešte trochu vo výpovediach, sú zaujímavé:

Doc. RNDr. Vladimír Bahýľ, DrSc – kolega, astronóm, vysokoškolský pedagóg: Kto sa proti nej postavil, toho ona zvalcovala... Ona bola v podstate akési „samoderžavie“...

RNDr. Jiří Lexa – kolega, astronóm: Kádrové materiály u Pajdušákovej boli také, že by od teba pes ani kôrku nezobral...

Nuž, čudné hodnotenie zo strany člena „vedeckého sveta“. Avšak astronóm Bahýľ odmietol ponúkanú perspektívu (zo strany Pajdušákovej)  nastúpiť na jej riaditeľské miesto a akosi to zabudol vysvetliť.

Ku kritikom Pajdušákovej sa pridal aj známy český televízny propagátor astronómie Dr. Jiří Grygar, ktorý ironicky komentoval jej jedenásť zverejnených vedeckých prác a štyri objavené kométy, ako výkon vo vedeckom svete absolútne minimálny. Zabudol asi na jej riaditeľské povinnosti a kusisko osvetovej práce. Taktiež, zabudnúc na svoj „socialistický“ televízny seriál Okná vesmíru dokorán, kde sa nikdy ani náznakom nezmienil o duchovnom pozadí vzniku a riadenia chodu vesmíru (ktoré dnes zdôrazňuje bezmála ako „vedecky“ bigotný veriaci), si dovolil naviezť sa aj do materializmu Pajdušákovej. Nuž čo, časy a s nimi aj ľudia sa menia... Na rozdiel od neho však mala Pajdušáková určite rovnejšiu chrbticu. Škoda iba, že takéto prešľapy znižujú výpovednú  a objektívnu hodnotu spomínaného televízneho dokumentu, na ktorom sa režisérka očividne poriadne narobila. Ale v záujme pravdy a objektivity by asi mala v tomto projekte pokračovať a pripraviť jeho pokračovanie. (Držme jej palce, aj keď žiadne dejiny neboli nikdy nikým napísané objektívne, s dôrazom na realitu!)

Pajdušáková na rozdiel od názorov svojich kolegov z vedeckého sveta, ktorí proti nej  vytvorili pevný opozičný blok, trvajúci aj  po jej smrti, bola sklamaná nielen z ich postojov, ale aj z toho, že čím viac chcela slovenskej astronómii pomôcť napredovať, tým bola jej situácia horšia. Pracovne i osobne. Dnešnú úvahu na tému „Prvá“ teda zakončíme jej vyznaním, ktoré napísala do svojej abdikácie na post riaditeľky ústavu: „...Po sedem ročnom riaditeľovaní sa i ja veľmi rada vrátim ku knihám a namiesto toho, aby som prevychovávala niektorého zo svojich zamestnancov, radšej budem vychovávať svojho syna.Má 12 rokov, zlý vek. Aby ho za desať rokov nemusel  prevychovávať jeho šéf. Prajem si len, aby na ústave bol poriadok a pokoj...“

Tieto slová vysvetľujú mnohé z toho, čo povedali na jej adresu bývalí kolegovia. Každá minca má vždy dve strany! A zvyčajne bývajú ošúchané rovnako...