Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Kto riadi lídrov? – Pavol Janík

Podľa publikovaných informácií ruského Fondu konceptuálnych technológií sa každý nádejný politik okamžite dostane pod drobnohľad zahraničných tajných služieb, ktoré začnú skúmať jeho slabé i silné stránky. Keď spravodajské služby cudzích krajín dospejú k záveru, že je to v ich záujme, pristúpia k aktívnej podpore kariéry perspektívneho politického lídra. Jedným z aspektov pomoci je pôsobenie proti osobnostiam, ktoré by mohli vyhliadnutému lídrovi konkurovať. Výzvedné služby sa v rámci svojich možností starajú, aby plány konkurentov viedli k neúspechu. Napríklad – keď konkurenti rokujú o dôležitých otázkach so zahraničnými partnermi, špeciálne služby zabezpečia, aby sa nedosiahli očakávané výsledky. Ak však rokuje vytypovaný líder, tak služby garantujú pozitívne vyriešenie zásadného problému.

 

Ďalším aspektom je ovplyvňovanie názorov lídra. Vzorovou ukážkou bolo konanie na konci studenej vojny, keď Západ na najvyššej úrovni presviedčal sovietske vedenie, že nemá nepriateľské úmysly a naopak pomôže ZSSR stať sa ešte významnejším štátom. Skutočné dôsledky sú všeobecne známe a v súčasnosti žijeme v etape otvorenej konfrontácie so zvyškom niekdajšieho Sovietskeho zväzu, teda s Ruskou federáciou.

 

Spôsob, ako ovplyvniť konkrétneho lídra, nie je pre spravodajské služby mimoriadne zložitá úloha. Začiatkom 50. rokov 20. storočia matematik Manfred Cohen a politológ Itiel de Sola Poole v diele Kontakty a vplyv (Contacts and Influence) prezentujú hypotézu, že ľudia, ktorí sa navzájom nepoznajú, majú k sebe oveľa bližšie, než si myslia, a vyvstáva len otázka, koľko je v reálnom sociálnom reťazci článkov medzi dvoma ľuďmi. V rozličných obdobiach sa predpokladalo, že tento počet článkov je na hranici 5 – 10 podaní rúk, teda kontaktov medzi ľuďmi, ktorí sú si natoľko blízki, že si môžu podať ruku.

 

V roku 1967 americký psychológ Stanley Milgram uskutočnil sériu experimentov Malý svet (Small World). Cieľom výskumu bolo potvrdiť alebo vyvrátiť takzvanú Teóriu šiestich podaní rúk, podľa ktorej každý človek nepriamo pozná ľubovoľného človeka prostredníctvom reťazca spoločných známych, zloženého v priemere zo šiestich ľudí. Milgram zistil, že počet prostredníkov sa pohyboval od 2 do 10.

 

Riadenie lídra je komplexné a uskutočňuje sa prostredníctvom celého systému vzťahov. Každý človek si na základe svojich záľub vytvára referenčné skupiny, ktoré môžu mať podobu neformálnych, ale aj formálnych spoločenských združení. Príkladom formálnych referenčných skupín sú slobodomurárske lóže, ktoré vznikli ako tajný spolok pre reorganizáciu sveta a tvoria jedno z najväčších nadnárodných spoločenských hnutí.

 

Slobodomurári zohrali kľúčovú úlohu v mnohých historických udalostiach, akými bola Francúzska revolúcia, proces zjednotenia Talianska, revolúcia v Rusku (1917) atď. Zvláštna pozícia slobodomurárov súvisí so vznikom Spojených štátov amerických. Jednu z prvých amerických lóží založil v roku 1731 Benjamin Franklin, od roku 1749 veľmajster Veľkej lóže Pensylvánie. V rokoch 1779 – 1781 pôsobil ako majster parížskej lóže Deväť sestier. Franklin je jediným z otcov zakladateľov, ktorý podpísal všetky tri najdôležitejšie historické dokumenty USA: Deklaráciu nezávislosti Spojených štátov, Ústavu USA a Versailleskú zmluvu z roku 1783 – tzv. Druhú parížsku mierovú zmluvu, ktorá ukončila vojnu o nezávislosť 13 severoamerických britských kolónií.

 

Americkí prezidenti George Washington, Andrew Jackson, William McKinley, Theodore Roosvelt, Franklin Delano Roosvelt, Harry S. Truman a ďalší boli tiež slobodomurári. Ich štruktúry v USA sú skutočne masovými organizáciami. Na začiatku 21. storočia má slobodomurárstvo 30 tisíc lóží a podľa odhadov 3 – 10 miliónov členov. Zväčša sú to ľudia s povrchným vzťahom k duchovnému či ideologickému obsahu. Lóže slúžia na nadväzovanie spoločenských a obchodných kontaktov. K slobodomurárskym organizáciám, ktoré neboli usporiadané do lóží, patria napríklad Rotary Club (1905, Chicago) alebo Lyons Club (1917, Chicago).

 

Verejné organizácie slobodomurárskeho typu zhromažďujú aktívnych ľudí a osoby s významným postavením. Ich poslaním je zakryť činnosť skutočných lóží a prezentovať slobodomurárstvo ako hnutie, ktoré sa nezaoberá politikou a nemá svetovládne ambície.

 

Každý líder má vedľa seba osoby, ktorým dôveruje a ktoré pripravujú podklady pre jeho rozhodovanie. Často sú to ľudia, ktorí majú s lídrom nielen oficiálne, ale aj neformálne vzťahy. V terminológii spravodajských služieb sú označovaní ako agenti vplyvu.