V ére, keď sa kdekto pred kamerami usiluje získať body mnohými ozdobnými slovami o úcte k ľuďom z prvej línie boja proti pandémii, prichádza tretia kniha Petra Vala, z lekárskeho prostredia. Všetci vidíme, v akej ťažkej situácii sa nachádza zdravotníctvo, jednotliví lekári a zdravotnícky personál po celom Slovensku.

Ako jediný píšuci autor ste rešpektovanou autoritou v lekárskych kruhoch. Ako to všetko vzniklo? 

Celkom náhodou. Mojou témou boli piloti z čias druhej svetovej vojny. Mal som za sebou úsmevný románik Zabíjal som štát. Anonymný internetový recenzent o nej uviedol: „Bravúrne a s humorom napísaná kniha. Príbeh sa začína druhou svetovou vojnou a končí jej koncom aj s dozvukmi. Dalo by sa povedať, že je to veselo napísané o smutných veciach alebo Hlava XXII na slovenský spôsob, už dlho som sa tak nenasmial. Len v tej v kaviarni si teraz o mne myslia, že som divný.“ Kniha sa rýchlo vypredala. Vznikla podľa nej divadelná hra, ktorú som odpremiéroval v Prievidzi (len takmimochodom, teraz som sa k tomuto textu po dvadsiatich ôsmich rokoch vrátil a pripravil som novú verziu obohatenú o absurdné skúsenosti z tridsaťročia samostatného štátu). V čase autorskej eufórie mi ktosi poradil, aby som napísal reportáž o plastickom chirurgovi Lacovi Košťálovi. Tak som sa spolu s ním pred dvadsiatimi deviatimi rokmi ocitol pri operačnom stole na oddelení chirurgie ruky, keď sfunkčňoval od narodenia deformovanú ruku malého chlapca. V tej chvíli som netušil, že som našiel ďalšiu srdcovú tému. Reportáže z operačných sál som písal v Slovenskej republike, vo Večerníku, v Slovenke, v Slovenských národných novinách a v poslednom čase v Lekárskych novinách. Bude ich viac ako dve stovky. Za ten čas som sa zoznámil s mnohými lekármi a vznikli kamarátstva, vďaka ktorým som mohol napísať tieto knižky. 

Ako ste pri téme Čierny humor v bielom plášti vydržali taký dlhý čas, vlastne sú to reálne dejiny ľudí a krajiny, je to len náhoda objavu? 

Počas mojej púte za lekársko-pacientskymi príbehmi mi poslal Pán Boh do cesty skvelého lekára a človeka – profesora Karola Virsíka. Narodil sa za cisára pána, ako mladý lekár sa ocitol v prvej línii na východnom fronte, po vojne vybudoval z takmer ničoho jednu z najlepších nemocníc a vďaka nemu sa podarilo temer zlikvidovať jednu z najzhubnejších chorôb – tuberkulózu. Najprv som napísal o ňom esej, ktorá vyšla v zborníku Virsíkovci, a neskôr som spolu s ním písal jeho autobiografický román Odchádzam s Hippokratom. Pri práci na ňom som zistil, že život lekára nie je len dráma, ale sú v ňom aj humorné, čiernohumorné až pitoreskné situácie a začal som zbierať humorné, bizarné až neuveriteľné historky aj od ostatných lekárov. 

Zvolili ste pozoruhodnú metódu, ide o pôvodný žáner humorných, absurdných príbehov, ako sa to za roky menilo? 

Nič sa nezmenilo, naďalej píšem reportáže o mimoriadnych výkonoch lekárov a popritom sa sem-tam vynorí niečo, čo stojí za námet do Čierneho humoru v bielom plášti. 

Dali ste dovedna aj kroniku o ťaživých zdravotných a sociálnych pomeroch na Slovensku a hovoríte o nich priamou rečou. Je to preto, že v knihe sa dá hovoriť po slovensky, na rozdiel od oficiálneho jazyka politiky a médií? 

Pokrytectvo hlúpymi celebritami presýtenej doby je mi cudzie. Sledujem zápasy o život, ktoré bývajú dramatické, ale čisté. Stál som pri operačnom stole s hrudníkovými chirurgmi Svetozárom Haruštiakom a Mirom Janíkom, písal som o neurológovi Mirovi Brozmanovi, ktorý napriek zákazom a represáliám presadil revolučnú liečbu mozgových príhod. Bol som pri transplantáciách obličiek, pankreasu a pečene, ktoré úspešne rozbehol banskobystrický chirurg František Hampl. Písal som o príbehoch pacientov, ktorých vrátil do života skvelý invazívny rádiológ Ivan Vulev. Napísal som knižku o traumatológovi Františkovi Očenášovi Chirurg, čo porážal šamanov, ktorý pracoval desaťročie v krutých afrických podmienkach. Zverejnil som príbeh traumatológa Mila Klímu, ktorý priniesol na Slovensko artroskopiu. Sledujem zápas s rakovinou hrubého čreva, čo vedie novomestský gastroenterológ Miro Šorf. Nadchli ma výsledky banskobystrického urológa Jozefa Babelu pri robotických operáciách. V posledných rokoch obdivujem prácu košického intenzivistu Pavla Töröka a jeho vynálezy. Som presvedčený, že keby bol Američan, kandiduje na Nobelovu cenu. Jedným slovom, usilujem sa byť pri tom.

Tretiu knižku ste popri profesorovi Virsíkovi venovali pamiatke vzácneho človeka, ktorý sa charakterizoval ako rodoľub aj na stránkach SNN – prof. Michalovi Valentovi. Čo pre vás znamenal či znamená? 

S týmto vzácnym človekom som sa zoznámil u profesora Virsíka. Miško bol neprekonateľný optimista. Vždy z neho sálala dobrá nálada a chrlil vtipy jeden za druhým. Hovorilo sa, že ich rozprával ženám aj pri vyšetrovaní a tie od smiechu skoro popadali z kozy. Miško napísal predhovor k mojej druhej knižke. Na stene mu visel citát od ruského neurológa Bechtereva: „Ak sa chorému po rozhovore s lekárom viditeľne neuľaví, mal by lekár zanechať svoje povolanie!“ Toho sa držal celý život.

Predslov k freske skutočných obrazov z našich dejín napísala s vďačnosťou lekárska autorita prof. Štencl. Hovorí o vás ako o vzácnom autorovi. Ako sa pozeráte na jeho slová o dnešnom stave zdravotníctva? 

Dekan bratislavskej lekárskej fakulty profesor Juraj Šteňo mi povedal: „Naším cieľom je dostať kvalitu výučby aspoň na úroveň, ktorá tu bola v sedemdesiatych rokoch minulého storočia“ Musím si položiť otázku, prečo je to tak. Za ministra Zajaca sa stal z pacienta klient. Smutná vízia z mojej absurdne grotesknej poviedky Bomba kšeft, ktorá vyšla len v e-knihe Spovedné tajomstvo, sa už z časti naplnila: Nemocniciam zobrali lekárne, dialýzy, laboratóriá, sanitky rýchlej lekárskej pomoci, cétéčka, magnetické rezonancie, prosto všetko ziskové, čo by mohlo zachrániť ich rozpočty. Počet štátnych špitálov klesá. Poisťovne zarábajú na tom, že nepreplácajú nemocniciam výkony. Na liečenie a lekárov ostáva čoraz menej prostriedkov. Kto chce žiť, musí platiť, kto nezaplatí, umrie. Pred časom vysoký ministerský úradník vyhlásil: „Čím dlhšie ľudia žijú, tým je to pre štátny rozpočet a dôchodky horšie.“