Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na Slovensku prežívame vládnu krízu, ktorá už nadobudla rozmery rozkladu štátu, ale v skutočnosti – najmä vzhľadom na nekritickú medzinárodnú a mediálnu podporu neudržateľnej koalície – je zrejmé, že ide o hlbokú krízu globálneho systému s čoraz neopodstatnenejším názvom demokracia, čo by malo v preklade do slovenčiny označovať ľudovládu, čiže vládu ľudu.

Je to rovnaký nezmysel ako tvrdenie, že monarchovia vládli, či dodnes vládnu z božej vôle, prípadne že v diktatúre proletariátu vládla monopolná ľavicová strana, hoci reálne patrila všetka moc na rôznych stupňoch riadenia tzv. profesionálnym revolucionárom, teda – presnejšie povedané – plateným funkcionárom straníckeho aparátu. Aj tento typ totality však na rozdiel od súčasnosti aspoň dodržiaval formálne znaky vnútrostraníckej demokracie – od masovej členskej základne až po voľby do rozvinutej hierarchie vlastných kolektívnych orgánov.

Sotva možno pokladať za demokratickú či aspoň reprezentatívnu vládu, ktorej aktuálny pomer DÔVERY A NEDÔVERY vyjadrený v percentách vyzerá úplne žalostne. Postupujeme od najlepších výsledkov k najhorším – minister zdravotníctva 34,8 : 61,2; minister zahraničia 34,2 : 54,4; minister životného prostredia 32 : 62,1; minister školstva 30,9 : 63,8; premiér 29,7 : 67,5; minister hospodárstva 27,3 : 70,2; minister obrany 26,6 : 66,8; minister dopravy 25,7 : 53,8; minister práce 23,4 : 72; minister vnútra 20,9 : 72,6; ministerka kultúry 20,6 : 58,2; ministerka spravodlivosti 20,1 : 75,1; minister pôdohospodárstva 17,5 : 53,1; vicepremiérka a ministerka investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie 15,3 : 81,5; vicepremiér pre legislatívu 12,9 : 57,8 a na záver expremiér, minister financií a predseda kľúčovej vládnej strany 11,3 : 87,2.

Uvádzať konkrétne mená zmysel, pretože mnohých členov vlády verejnosť vlastne vôbec nepozná a väčšina z nich celkom iste čoskoro upadne do zabudnutia.

Aby to náhodou nevyznelo v prospech súčasnej opozície, tak len pripomeniem napríklad fakt, že niekdajší poslanec za HZDS a následne za Smer vždy a za akejkoľvek vládnej konštelácie si dokázal presadiť  svoju obľúbenkyňu do nejakej sinekúry – rozumej: výnosného postavenie bez väčších pracovných povinností. Zdanlivo ide o zanedbateľnú maličkosť či jednotlivosť, ale v podstate je to názorná ukážka princípov, na ktorých stojí celá formálna demokracia. Naozaj nie je jasné, v čom sa teda západná demokracia odlišuje  – povedzme – od severokórejskej dynastie s priezviskom Kim.

Do načrtnutého kontextu patrí aj povinné odmietanie tzv. reálneho socializmu, ktorý sa v celosvetovom meradle zámerne nesprávne označuje slovom  komunizmus. Ten však bol, je a bude len veľmi hmlistá a v praxi zrejme neuskutočniteľná teória. Ľudstvo svojou  mentálnou a biologickou podstatou zjavne nemá predpoklady pre život v rovnostárskej a asketickej spoločnosti.

V tejto súvislosti ešte poznamenám, že súčasná Slovenská republika vznikla sukcesiou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorá bola len premenovaním Československej socialistickej republiky, ktorá bola premenovaním Československej republiky, ktorá vznikla rozdelením Rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá vznikla po rakúsko-maďarskom vyrovnaní z Habsburskej monarchie, ktorú chcel následník trónu Ferdinand d‘Deste federalizovať do podoby Spojených štátov Veľkého Rakúska.

Tejto téme som už neraz venoval samostatnú pozornosť. Dôležité je uvedomiť si, že nijakú kapitolu z dejín sa nikomu a nikdy nepodarí definitívne vymazať z jednotlivých línií spoločenského vývoja, preto aj terajšie čierno-biele a diskontinuálne vnímanie socializmu napokon zákonite skončí len ako jedno z mnohých pomýlených úsilí a slepých uličiek oficiálnej historiografie. Každý dôležitý fakt si raz nájde svoje prirodzené a opodstatnené miesto pod slnkom ako zdroj primeraného ponaučenia pre tých, ktorí o ponaučenie stoja.