O druhej najvyššej futbalovej súťaži na Slovensku sa vôbec nedá hovoriť, že je v hlbokom tieni tej elitnej. Z mnohých dôvodov. Napríklad aj preto, lebo v II. lige je dosť mužstiev, ktoré už okúsili chuť tej o stupienok vyššej a pokiaľ nemajú neprekonateľné finančné problémy, tak robia všetko preto, aby sa na to symbolické najvyššie poschodie opäť dostali. Okrem toho o kvalite II. ligy svedčí i to, že jej víťaz a teda postupujúci medzi najlepších, sa v nej zvykne udržať minimálne rok po premiérovom ročníku. Na druhej strane je nemálo takých tímov, ktorým trvá dlhé roky, než sa po vypadnutí vrátia medzi tých, ktorí zápolia nielen o titul majstra SR, ale v neposlednom rade i o účasť v medzinárodných pohárových súťažiach. O pomernej vyrovnanosti oboch líg svedčí i to, že v baráži s mužstvom na predposlednom mieste v konečnej tabuľke najvyššej súťaže dokáže často uspieť aj korunný princ II. ligy. Keď aj nie, tak mu byť aspoň rovnakým súperom. Podobná situácia býva aj v Slovnaft Cupe, teda v Slovenskom pohári, kde druholigisti poriadne znepríjemňujú život celkom z Fortuna ligy. Zaujímavé je, že v už skončenom jubilejnom 30. ročníku dvoch najvyšších súťaží bol gólový priemer na jedno stretnutie rovnaký –2,8 góla. Výrazný rozdiel medzi elitnou súťažou a II. ligou bol však v návštevnosti. Kým vo Fortuna lige predstavoval 2 321 divákov (tiež nič moc, i to iba zásluhou vedúceho tria Slovana, D. Stredy a Trnavy), v II. lige videlo jeden zápas iba 528 divákov, pričom v jeseni ich bolo o niečo viac, než v odvetnej časti, kedy sa rozhodovalo o víťazovi i minimálne jednom zostupujúcom. Je to teda výrazný rozdiel, až štyriapolnásobný. Pritom súboj dvoch najlepších tímov už v 2. kole odvetnej časti FC Košice – Prešov videlo až 4 011 platiacich divákov – čo by za takúto návštevu dali niektoré celky najvyššej súťaže, predovšetkým L. Mikuláš, Ružomberok, Zlaté Moravce...

VZÁCNA VYROVNANOSŤ

Až na vedúce východniarske duo vládla v ročníku 2022/23 vyrovnanosť. Dokonca v troch prípadoch o konečnom umiestnení rozhodovali pri rovnakom počte bodov vzájomné zápasy. Vyrovnanosť dlho vládla aj na čele: jeseň patrila Prešovčanom, ktorí aj prezimovali na čele tabuľky a športoví novinári pred odvetou predpokladali, že takéto postavenie zostane aj po skončení sezóny. Teda, že Šarišania postúpia priamo ako víťaz súťaže a druhých Košičanov bude čakať baráž. V odvete však Prešovčanom akoby chýbali chuť i dych. V záverečnom finiši, na druhej strane Košičania zbierali body, kde sa len dalo, ba dokonca i tam, kde s tým nikto nerátal. V poradí 1.Košice, 2.Prešov sa tieto dva tímy umiestnili nielen na čele konečnej tabuľky, ale aj v počtoch získaných bodov na domácich trávnikoch, vonku na súperových i v tzv. tabuľke pravdy. Pritom nesmieme zabudnúť na to, že mesto s najstaršou futbalovou tradíciou na Slovensku (organizovaný futbal v Prešove sa zrodil už pred 125 rokmi) bolo v práve skončenom ročníku II.ligy jej nováčikom! Pre iného nováčika tejto súťaže by 2. priečka v konečnej tabuľke a účasť v baráži o postup do Fortuna ligy predstavovala solídny úspech, nie však pre Tatran. Veď zeleno-bieli si práve teraz pripomínajú svoj najväčší futbalový úspech – 50. výročie od zisku strieborných medailí za 2. miesto v I. čs. lige v ročníku 1972/73.

Veľa ambicióznych tímov

Zo 16 účastníkov II. ligy bolo nemálo takých, ktorí hrávali aj v najvyššej súťaži. Okrem Košíc a Prešova boli to Pohronie, Púchov, Petržalka, Humenné i Dubnica. Samozrejme, keď už raz boli medzi elitou, tak by sa do nej radi vrátili. Niektorým sa návrat podarí po roku, iným až po niekoľkých a sú aj také kluby, ktoré na účasť vo Fortuna lige už môžu iba spomínať pri svojich jubileách a v kronikách. Tak napríklad s druhou najvyššou sa teraz rozlúčila Dubnica. Skončila na poslednom 16. mieste a ako je teraz od nej vzdialený jej najväčší seniorský úspech – 4. miesto v konečnej tabuľke najvyššej súťaže v ročníku 2004/05. Vie však dobre, ako to chodí aj v III.lige, do ktorej sa dostala po sezóne 2011/2012. Áno, tak to už vo futbale chodí, raz si hore, inokedy dole... Vypadnutie niekedy klub zocelí, inokedy doslova položí na kolená a nie všetkým sa podarí rýchlo vstať. Vezmime si ešte jeden príklad. Mesto Poprad má ideálne podmienky na futbal, je tu pomerne silné ekonomické zázemie a domáce mužstvo hrávalo súťažné stretnutia v Národnom tréningovom centre s kapacitou 5 700 miest na sedenie. Ešte pred štyrmi rokmi Podtatranci zápolili v baráži o postup do Fortuna ligy, teraz však vypadli z tretej a tak sa stanú iba účastníkmi regionálnej súťaže –štvrtej ligy! Teda, poriadny pád. Prípad Popradu je dôkazom toho, že aj tretia liga má patričnú úroveň, aj medzi jej účastníkmi možno nájsť kluby, ktoré hrali v elitnej najvyššej súťaži, napr. Rimavská Sobota. Zároveň aj toho, že pokiaľ vypadnutie z jednej ligy nezmobilizuje všetkých zainteresovaných, od hráčov po sponzorov, tak môže nastať strmhlavý pád, ktorý sa potom už ťažko zastavuje.

Dvaja noví

Jedni smútia, iní sa radujú – to všetko patrí k futbalu. V tom našom druholigovom k tým prvým patria okrem už spomínanej Dubnice aj nováčik z okrajovej bratislavskej mestskej časti Rača. Jedným z nováčikov je dokonca dedinský tím Dynamo Malženice, obec s 1 500 obyvateľmi v okrese Trnava. Malženice prezimovali na čele tabuľky a postup si zabezpečili už tri kolá pred koncom súťažného ročníka. Tento úspech je o to cennejší, že po reorganizácii sa z troch skupín tretej ligy stali iba dve – Západ a Východ, čím sa súťaž stala zaujímavejšia a najmä kvalitnejšia. Za výsledkami dediny, o ktorej ani mnohí priaznivci futbalu nevedeli, že taká niekde existuje, stojí spolupráca so slávnym Spartakom Trnava. Ide o jeho tzv. farmu, ale na druhej strane nikdy za Dynamo nenastúpil hráč, ktorý patril do základnej zostavy Trnavy. Išlo najmä o talentovaných mladých hráčov, medzi ktorými sa už vyskytli aj legionári s profesionálnymi zmluvami, dokonca z Brazílie či Nigérie. Na filozofii klubu sa nič nezmení ani po postupe – prednosť hrať dostanú mladí odchovanci Trnavy, čo však neznamená, že v mužstve nebudú aj domáci Malženičania. Veď o postup sa zaslúžila až dvadsiatka vlastných a rovnaký počet hráčov Spartaka.

Z celkom „iného súdka“ je mužstvo zo Spiša, víťaz skupiny Východ. Spišiaci sa vrátili do II. ligy po päťročnej prestávke. Mesto má bohatú a úspešnú futbalovú tradíciu. A tak nečudo, že po postupe sa v Spišskej Novej Vsi, poriadne oslavovalo, vrátane ohňostroja. V prospech postupujúceho celku svedčí i to, že až na štyroch legionárov je výlučne zložené z vlastných odchovancov! Aj v predchádzajúcom ročníku Spišiaci zápolili o postup do II. ligy, vtedy však s Prešovom neuspeli, jednoducho na jeho kvality nestačili. Tých mali Prešovčania naozaj dosť, nielen v III. lige, ale ako sa neskôr ukázalo, aj v druhej, čo potvrdila ich účasť v baráži. Na Spiši si nemôžu sťažovať ani na menší divácky záujem, naopak. Posledné dve domáce treťoligové stretnutia ho potvrdili, na každé z nich prišlo vyše tisíc fanúšikov. V II. lige ich bude ešte určite viac – pokiaľ však ich mužstvo bude vyhrávať...

Problémy zostávajú

Najčastejšie i najlepšie sa píše o mužstvách, ktoré úspešne zvládajú boje o postup do vyšších súťaží. Málokto sa však venuje mestečkám a obciam, v ktorých síce futbal zanikol, ale ich v zápoleniach o body nemá kto reprezentovať. Kluby sa síce do súťaží prihlásia, ale pred ich začiatkom riadiacemu oblastnému futbalovému zväzu oznámia, že z nich vystupujú. Urobia tak, i keď iné by obetovali aj nemalé finančné sumy, len aby ich mohli nahradiť. Vezmime si len taký východoslovenský región. V VI. lige mal v ročníku 2022/23 hrať aj klub zo zemplínskej obce Cejkov. Tá je tým skôr narodeným priaznivcom futbalu (nielen) na Slovensku známa tým, že z nej pochádza už jedna z legiend nášho futbalu, majstra Európy z roku 1976, úspešný čs. reprezentant Ján Pivarník. Nuž, stalo sa... Čo však bude s futbalom v tejto obci, ku ktorej sa J. Pivarník stále hrdo hlási, dnes nevie nikto.                                                                                                                            

Do VI. ligy skupina Podtatranská, svoj klub neprihlásili ani Spišské Vlachy. Pritom ide o mestečko so slávnou futbalovou tradíciou. Keď už spomíname účastníkov nižších súťaží na Východnom Slovensku, tak nemôžeme obísť Lokomotívu Košice, dvojnásobného víťaza Slovenského i Čs. pohára a dlhoročného účastníka najvyššej čs.súťaže. Klub, za ktorý hrali také osobnosti ako Jozef Móder, Ján Kozák st., Anton Flešár, Stanislav Seman, František Kunzo st., teda olympijskí víťazi i medailisti z ME, vrátane zlatej. Súčasná Lokomotíva má síce ďaleko k tej z minulého storočia, ale predsa len -  meno zaväzuje. V minulom roku síce vyhrala V. ligu, ale po reorganizácii súťaží naďalej zostala v piatej. Tento rok si prvenstvo zopakovala a jej postavenie v konečnej tabuľke hovorí za všetko: 1.Lokomotíva 24 22 2 0 115:7 68 b. Také presvedčivé prvenstvo sa v súčasnosti nedá nájsť na celom Slovensku. V IV. lige to Lokomotíva už asi nebude mať také ľahké ako v tej o stupienok nižšej, ale v každom prípade táto generácia hráčov i tie, ktoré prídu po nej, budú mať pred sebou vzory svojich predchodcov a tie ich budú motivovať k lepším výkonom a postupom. Možno raz opäť Lokomotíva Košice vyhrá Slovnaft Cup (Slovenský pohár) a opäť sa niektorým popredným svetovým profesionálnym hviezdam rozklepú kolená, ako to bolo v prípade AC Miláno na ihrisku v Čermeli v roku 1979 v Pohári víťazov pohárov, kedy o postupe talianskych superhviezd rozhodli iba pokutové kopy. Takže, terajšia Lokomotíva Košice má skutočne na čo naviazať. Aj (zatiaľ) v štvrtej lige...