V jednom z októbrových rán zjavili sa na tráve ubúdajúcich parkov a pribúdajúcich sídlisk hlavného mesta okrídlení prišelci – havrany. Istotne pristali nielen tu, ale aj na iných pre ne lákavých miestach našej vlasti. Prileteli zo severu a severovýchodu ako poslova pani Zimy, ako jej predvoj. Pristávali tu ako jej krákoraví hovorcovia. Zosadli na zimoviská, korzujú po trávnikoch zababušené do teplého peria módnej čiernej farby s efektným kovovofialovým leskom. Vraj ich skorý príchod veští tuhú zimu, ale to nie je také spoľahlivé. Jednoducho ich mohli popohnať k ceste na juh prípadné predčasné mrazíky v severovýchodnej Európe ako bodnutie ostrohami. Alebo sa nemohli dočkať kontajnerových hodov na sídliskách v našej plytvavej domovine?

S havranskou smiešnou dôstojnosťou kráčajú po trávnikoch a čistia nám ich od všetkého, čo sa dá prehltnúť a stráviť, alebo aspoň vyzerá, že by sa stráviť dalo. Zvedaví mudrci medzi vtákmi, po krkavcoch najväčšie nespievajúce spevavce. Im podobná straka udivila vedcov svojou inteligenciou. Keď jej predložili zrkadlo, nespochybniteľne spoznala v zrkadlovom obraze samu seba a začala ako nejaká parádnica uhládzať zobákom niektoré svoje odstávajúce pierka. Na rozdiel od viacerých akože inteligentných cicavcov, ktoré sa pri pohľade na svoj zrkadlový obraz mylne domnievajú, že vidia svojho rivala a útočia na toho iluzórneho nepriateľa!

Keď slabšie jedince spomedzi kŕdľa havranov nájdu niečo pod zobák, buď sa s tým utiahnu do úkrytu, ďalej od kŕdľa, alebo sa to pokúsia zahrabať na horšie časy. A tie silnejšie im to neraz vyfúknu, celkom ako ľudia ľuďom.

Smiešne dôstojní, závistliví a nenásytní krákorovia.