„Poznám viac ako desať spôsobov ako vylákať medveďa zo svojej nory, ale ani jeden ako ho dostať späť“
USA spolu s EÚ tak dlho provokovali, až sa dočkali adekvátnej odpovede. To čo spôsobili svojou politikou na Ukrajine možno nazvať starým slovenským „ kto inému jamu kope, sám do nej spadne“. Niekoľko tisícový Majdan, samozrejme financovaný zo zdrojov, ktoré sú známe nemožno nazvať vôľou ukrajinského národa, aj keď sa zo začiatku na Majdane objavili ľudia právom nespokojní s politikou tamojšej oligarchie na čele s Janukovyčom. Oligarchia totiž vládla na Ukrajine od začiatku jej samostatnosti a rozvinula sa do nebývalých rozmerov za čias Juščenka a Janukovyča. Nespokojnosť národa tu teda bola, ale tejto nespokojnosti sa zmocnila hŕstka nacionalistov, aj to z Galície, ktorá sa riadila ideovým vodcom ukrajinského nacionalizmu D. Donským , ktorý neskoršie rozvinul Bandera a jemu podobní. Hlásať, že „Ukrajinci sú Bohom vyvolený národ“ je scestné a v mene toho potom vraždiť ako Bandera je fašizmus. Aj Hitler tvrdil, že Nemci sú národom vyvolených a skončilo to nešťastím pre svet. Tragické je, že tohto nacionalizmu sa zmocnili veľké demokracie ako USA, či EÚ, ktoré chceli skrze neho vytvárať akýsi platzdarm proti Rusku. Treba si pripomenúť, že to Rusko, pod vedením Putina sa po údajných útokoch v roku 2001 pripojilo k USA boji proti terorizmu, ale na to americká demokracia rýchlo zabudla a išla si svojou cestou tzv. revolúcií a na krídlach Tomahawkov šírila akože demokraciu. Keď to Rusko pochopilo vydalo sa tiež vlastnou cestou, cestou svojich hodnôt, svojich predností, možno povedať, že ide o politiku tradicionalizmu, ktorá sa bráni sodomizáciam a podobným nezmyslom, ktoré sa šíria svetom. Okrem toho na Ukrajine si USA a EÚ vybudovali rozvetvenú škálu tzv. občianskych spoločností, či združení výdatne financovaných spoza hraníc. A výsledkom bol teda Majdan. Bolo zaujímavé pozorovať, ako sa na tomto Majdane bratsky objímajú americkí kongresmani, či európski komisári s tými, ktorí sami o sebe vyhlasujú, že SS Galícia boli ich osloboditelia a okrem Ukrajincov treba všetkých ostatných likvidovať.

To samozrejme nemohlo uniknúť Kremľu a ani neuniklo. Neústavné prevzatie moci Západ vôbec nevzrušovalo a hŕstku nacionalistických šialencov vydávali za „ vôľu ukrajinského národa“. A to už bol signál pre medveďa aby vyliezol z nory. A tak tu má Západ zasa novú hračku, ktorá sa volá Krym. On bol odjakživa ruským, tak ako Sevastopoľ, ale aj Doneck, Lugansk, Dnepropetrosk a ďalšie regióny na Ukrajine. Starý taktik Bismarck dávno povedal : Rusi si vždy zoberú späť, čo predtým stratili. A tak si zobrali Rusi Krym, legálne, cestou referenda, teda cestou vôle národa žijúceho na Kryme. V slovenských médiách sa jednoznačne tvrdí, že Ukrajine Krym daroval Chruščov, aby sa tak čiastočne zbavil viny za hladomor /ktorý pripisovali Stalinovi/. Možno aj to bola jedna z možností pohnutého svedomia Mrs. Kukurica. Pravda je však taká, že ešte v roku 1923 vznikol projekt, na základe ktorého by bol na Kryme vytvorený židovský štát /vtedy tam žilo okolo 45 tisíc židov/. Tento projekt sa potom zmenil na Krymskú Kaliforniu, Stalin dal do prenájmu pôdu Krymu americkým obyvateľom medzi ktorými boli Dupont, Rockkefeller, Rooswelt a ďalšie bohaté rodiny /hlavne židovské/, ktoré za prenájom platili ročne a všetko to išlo mimo rozpočtu ZSSR, dokonca vznikla aj banka, ktorá mala vytvoriť Krymsku Kaliforniu. Roku 1936 Stalin vyhlásil, že z toho niet žiadneho úžitku a projekt zrušil. Ale na krku zostal dlh, ktorý Stalin nesplatil ani po vojne, na Jalte mu to tiež pripomenuli. Po Stalinovej smrti Chruščov sa elegantne zbavil tohto dlhu tak, že odovzdal Krym Ukrajine. Krym má okrem toho aj zaujímavú históriu s Tatármi. Časť z nich sa pripojila k Hitlerovi, dokonca vytvorili aj batalión a podieľali sa na niekoľkých nie práve najpríjemnejších udalostiach, za čo ich po vojne z Krymu vysťahovali. V. Putin to spomenul aj vo svojom prejave v ruskom parlamente, nie všetci totiž paktovali s fašizmom.

Krym je teda znova patrí Rusku, tak ako patril stáročia. Dnes je na Kryme pokoj. Na ratu však kričia ostatné ruské mesta na Ukrajine, dokonca proti zlo vôli súčasného Kyjeva vytvárajú akési partizánske skupiny. Ruský prezident má mandát ruského parlamentu na zásah, rovnako ako aj list zatiaľ legálneho prezidenta Janukovyča. Najnovšie sa na ruského prezidenta obrátili aj Rusíni zo Zakarpatska s prosbou o pomoc. Ak bude musieť Rusko chrániť svojich občanov a ich práva nemá inú možnosť len zasiahnuť. A čo potom zostane z Ukrajiny? Banderstadt? Alebo nič. Rumuni si robia zalusk na Bukovinu, Maďari na svoju menšinu okolo Vinogradova na Zakarpatsku a Poliaci na regióny Galície.

Tí, čo podporovali a podporujú tento proces samozničenia Ukrajiny sa dostali do slepej uličky. Dnes už silného ruského medveďa vyhnali zo svojej nory a ten si nenechá brnkať popod nos. A čo najviac má podporu aj takej veľmoci akou je Čína a aj India. PAX Americana vo svete konči a vraví sa , že zdochýnajúci kôň kope najviac. Len aby nás nedokopal do nejakej tragédie, Európa by sa predsa len nemala nechať vtiahnuť do hry „ spoza veľkej mláky“ a ocitnúť sa v úlohe obetného barana.