CELÝ ŽIVOT, ŽIAĽ KRÁTKY, BOL SYMBOLOM SKROMNOSTI A USILOVNOSTI

O najslávnejšom slovenskom športovcovi 20.storočia Ondrejovi Nepelovi možno hovoriť celé hodiny a pritom nevyčerpať túto tému. Možno ju začať z toho, že krasokorčuliarom svetovej extratriedy sa v jeho prípade stal ešte len chlapec z jednoduchej a skromnej rodiny, teda bez patričného spoločenského i finančného zázemia. Tu sa ihneď rodí otázka: Mohlo by sa také niečo zopakovať dnes v spoločnosti, ktorá šport spája predovšetkým s peniazmi a peniaze so športom?  Ale predsa aj v období, kedy sme všetci /vraj/ boli rovní a mali rovnaké šance veľa nechýbalo, aby Nepelov talent zostal nepovšimnutý! To, že sa tak nestalo je zásluhou predovšetkým jeho vytrvalej mamy, ktorá sa odvážila osloviť uznávanú trénerku Hildu Múdru keďže si v skupine detí jej Ondríka nikto nevšímal... Skúsenej odborníčke, bývalej členke Viedenskej ľadovej revue, rodenej Rakúšanke, ktorá do Bratislavy prišla za svojou životnou láskou, stačilo veľmi málo, niekoľko pohľadov a ten správny inštinkt aby si uvedomila čo z tohto decka môže vyrásť.

S menom Nepela zarezonovalo vo svete bratislavské, teda slovenské krasokorčuľovanie, ktoré v druhej polovici minulého storočia dosiahlo mimoriadne úspechy. Išlo o trio, ktoré tvorili Karol Divín, rodák síce z Budapešti, ale s jasným slovenským pôvodom a rodení Bratislavčania Ondrej Nepela a Jozef Sabovčík. Všetci vyrastali na tom istom ľade Slovana, a okrem mnohých iných titulov a ocenení sa im podarilo skompletizovať olympijské medaily všetkých farieb. Divín sa domov vrátil so striebornou zo ZOH 1960 v Squaw Valley /USA/, Nepela so zlatou z japonského Sappora /1972/ a Sabovčík s bronzovou z bosnianskej metropoly Sarajeva /vtedy ešte súčasť Juhoslávie/ v roku 1984.

OSUD MENOM DIVÍN

Za to, že sa Ondrej Nepela stal v určitom období nedosiahnuteľnou svetovou jednotkou v krasokorčuľovaní mužov môže ďakovať nielen svojej „tete“ /tak ju volal až do konca svojho krátkeho života/ Hilde Múdrej, ale iba sedem rokov a Bratislava bola dejiskom európskeho šampionátu na ktorom dominoval neskôr prvý slovenský medailista v krasokorčuľovaní. Ondríka celé majstrovstvá a najmä náš víťaz Divín tak upútali a doslova očarovali, že sa rozhodol stať krasokorčuliarom. O 15 rokov starší Karol bol nielen jeho vzorom, ale pomáhal mu ako len vedel. V roku 1964 Nepela ako 13-ročný absolvoval premiéru na majstrovstvách Česko-Slovenska a obsadil na nich 2.miesto hneď za Divínom. V tom istom roku si obaja zasúťažili ešte dokonca na zimnej olympiáde v Innsbrucku. Náš „tínedžer“ bol určite najmladším členom čs. výpravy, ale možno i najmladším účastníkom celých Hier. Divín pri svojej rozlúčke s aktívnou činnosťou obsadil pod Alpami 4.miesto, náš benjamín 22., zároveň tretie od konca. Toto umiestnenie vtedy nikto zo zainteresovaných nepovažoval za neúspech, naopak, ako štart do sľubnej medzinárodnej kariéry. Nie náhodou ho tam trénerka Hilda Múdra vodila po štadióne za ruku a predstavovala ho tým, o ktorých si myslela že by ho v blízkej budúcnosti mali dobre poznať: funkcionárom, rozhodcom, trénerom i pretekárom. Len aby im zostal v pamäti. Všetci potom sledovali jeho vystúpenia a konštatovali: je to skutočný talent!

OBDOBIE MEDAILÍ A TITULOV

Podľa pani Hildy bol jej Ondrík neobyčajne pracovitý, húževnatý a zároveň poslušný s obrovskou sebadisciplínou. Aj preto Nepela, i keď nemal až taký talent ako najmladší zo spomínanej bratislavskej trojice Jozef Sabovčík, dokázal z nej najviac. Z roka na rok boli jeho výkony presvedčivejšie a kvalitnejšie. Prvú medailu z ME získal v roku 1966 na domácom ľade, teda v Bratislave, bronzovú. Rovnaké umiestnenie dosiahol v ďalších dvoch rokoch. Na olympiáde 1968 vo francúzskom Grenobli obsadil „iba“ 8.miesto.

Krasokorčuľovanie je však iný šport než napríklad futbal, hokej či  atletika. V tých rozhodujú o výsledku dosiahnuté góly, resp. časy po dobehnutí do cieľa, alebo dĺžka /výška/ skokov, vrhov i hodov. V krasokorčuľovaní však subjektívne hodnotenie rozhodcov. To veľmi často ovplyvňuje meno pretekára – a to si krasokorčuliar buduje celé roky. Akurát u Nepelu bolo toto obdobie, najmä zásluhou usilovnosti, sebadisciplíny a talentu, ale v neposlednom rade i odborného vedenia „rukou“ Hildy Múdrej oveľa kratšie. Už v roku 1969 v Garmisch-Partenkirchene sa po prvýkrát stáva majstrom Európy a na svetovom šampionáte v Colorade skončil druhý. Rovnaké umiestnenie dosiahol ďalší rok v Leningrade, resp. Ľubľane. Sezónu 1971však možno považovať za prelomovú – odvtedy už iba víťazil: na majstrovstvách Európy postupne v Zürichu, Göteborgu a Kolíne nad Rýnom, na svetových šampionátoch v Lyone, Calgary a Bratislave a v roku 1972 v Sappore sa stal olympijským víťazom! Bol teda prvým Slovákom, ktorý získal zlaté medaily na európskych a svetových šampionátoch aj olympijských hrách. Len pre zaujímavosť – s odstupom celých desaťročí sa takéto úspechy podarilo zopakovať iba vodným slalomárom – bratom Pavlovi a Petrovi Hochschornerovcom, Elene Kaliskej a Michalovi Martikánovi.

V Japonsku v boji o olympijské zlato sa stala nepredvídaná vec. Po neobyčajne kvalitne zajazdených povinných cvikoch, kedy už málokto pochyboval, že nezíska titul olympijského víťaza, prišiel vo voľnej jazde Nepelov nečakaný pád. Nie preto, lebo bol piatok trinásteho, ale pri pokuse o skok trojitého odpichnutého rittbergera zrejme zavadil o nečistotu na ľade. Zvyšok jazdy však absolvoval skutočne majstrovský a všetci rozhodcovia ho dali na prvé miesto!

Po tejto olympiáde a majstrovstvách sveta v Calgary /druhý titul/ plánoval definitívne skončiť so športovou amatérskou kariérou. Bolo to pochopiteľné, na vrcholových svetových podujatiach už získal všetky najvýznamnejšie tituly a ocenenia. Ocitol sa však pod silným politickým tlakom. V roku 1973 sa Bratislava opäť mala stať dejiskom MS a naša tzv. socialistická telesná výchova a šport chcela demonštrovať svoje silné stránky na domácej pôde, resp. domácom ľade. Funkcionári mu sľubovali hory-doly, konkrétne to, že ho po majstrovstvách pustia na Západ do niektorej z ľadových revue. Nezostávalo mu nič iné, iba súhlasiť. Po prvýkrát sa už do tréningov musel nútiť, ale na jeho výkonoch to nebolo vidieť. V Kolíne nad Rýnom získal svoj piaty európsky primát a potom vo svojom rodnom meste sa tretíkrát stal majstrom sveta. Napriek tomu, že rok predtým už hovoril o svojej vyčerpanosti, o pätnástich rokoch náročných tréningov skoro ráno a neskoro večer, skôr už v noci i o snahe dokončiť štúdium. Nakoniec teda musel prijať ponuku oficiálnej rozlúčky doma a po jeho vystúpení preplnené hľadisko bolo svedkom premeny ľadovej plochy na záhradu plnú kvetov.

NENAPLNENÉ OBAVY

Po mame najdôležitejšia žena v jeho živote – pani Hilda Múdra, ktorá Ondreja Nepelu trénovala počas celej jeho pretekárskej kariéry, teda plných 15 rokov, mala určité obavy z prechodu svojho chránenca do Holiday on ice. Myslela si, že prostredie v revue mu nebude vyhovovať. Vedela, že nerád improvizuje, nie je nejaký šoumen, ale v tomto sa trochu zmýlila. Počas 13-ročného pôsobenia v slávnom súbore Ondrej sa dokázal zorientovať v skutočnom profesionalizme, priťahoval divákov nielen sólovými vystúpeniami, ale i v pároch či jednoznačne tzv. kabaretných.

Na Západ odišiel s povolením najvyšších štátnych inštitúcií, tak ako mu to po olympiáde v roku 1972 sľúbili. Dovtedy však pýcha socialistického športu sa zrazu nemohla objavovať na stránkach našich novín, časopisov, či na televíznych obrazovkách. Jednoducho sa to straníckej nomenklatúre nehodilo. Povoliť medializovať dvojnásobného najlepšieho športovca roka ČSSR, nášho olympijského víťaza, niekoľkonásobného majstra sveta a Európy, ktorý sa rozhodol žiť v kapitalizme? To teda nie! I keď ho nikto nepovažoval za emigranta, jeho obdivovateľom u nás malo stačiť občas niekoľko riadkov v novinách, že si v pote tvári ťažko zarába na každodenný chlieb. Nepela sa v západnom Nemecku uviedol aj v úlohe úspešného trénera. Tak napríklad jeho zverenkyňa Clavdia Leistnerová v roku 1989 skončila štvrtá na majstrovstvách sveta i starého kontinentu, o rok v Paríži na svetovom šampionáte dokonca získala striebro. Ale toho sa už najslávnejší slovenský športovec 20.storočia nedožil. Zomrel na smrteľnú chorobu vo februári 1989 v západonemeckom Mannheime vo veku 38 rokov...  V novembri zomrela v úctyhodnom veku 95 rokov aj jediná trénerka v jeho živote Hilda Múdra. Teda „teta“, ako ju celý život volal jej najslávnejší zverenec ho prežila o viac ako polstoročie, konkrétne o 57 rokov...

Našťastie, väčšina jeho rovesníkov si bude stále spomínať na jeho nezabudnuteľný chlapčenský, síce tak trochu šibalský, ale stále veľmi úprimný úsmev...

EPILÓG

Ondrej Nepela je pochovaný v rodnom meste na cintoríne v Slávičom údolí, od roku 1993 sa v Bratislave uskutočňuje Memoriál Ondreja Nepelu v krasokorčuľovaní pri tradične dobrej medzinárodnej účasti, zimný štadión, na ktorom sa rodila jeho úspešná kariéra nesie jeho meno už takmer štvrťstoročie.

Tento končiaci rok si pripomíname jeho nedožité jubileum. Veď sa narodil 22.januára 1951. Stále mu však zostávame ešte v mnohom dlžní. Nech je aj tento príspevok aspoň malou splátkou časti dlhu, ktorý máme voči tejto osobnosti. Tí, ktorí sú za to platení a zodpovední ho akosi veľmi málo spomínajú v súvislosti s tým, ako možno vychovať svetovú športovú hviezdu najväčšej veľkosti a jagavosti aj v skromných podmienkach provinčného mesta, ktorým Bratislava v polovici minulého storočia určite bola. Žiaľ, mnohým časté nespomínanie Ondreja Nepelu celkom vyhovuje. Radšej budú stále hovoriť o nedostatku financií v športe než o tom, že v prvom rade všetko záleží od ľudí, ich prístupu, vzdelania, profesionality, ale najmä ľudskosti...