Nedávno ma požiadal riaditeľ matičného vydavateľstva Stanislav Muntág, aby som niekoľkými slovami prispel k uvedeniu knihy môjho priateľa Maroša Bančeja v Bratislave. Rád som to prijal. Ocitol som sa na dobrom podujatí. Lesk dodali nielen najlepší slovenskí rockoví gitaristi, ale aj básnik, literát Ľubor Hallon ako brilantný recitátor a so sebe vlastným šarmom herecká osobnosť Robo Roth. Všetko Bančejovi priatelia. V publiku bolo mnoho ľudí prepojených s literatúrou životom, ako povedzme nenapodobiteľný Andrej Ferko so svojím zžieravým sarkazmom a neúnavnou ostroumnou kritikou. Zbierku podporil Fond na podporu umenia, ako aj Literárny fond.

Zbierku poézie sprevádzajú Bančejove vlastné fotografie práve také pôvodné svojou kompozíciou ako básne. Bančejove verše, trebárs v Daňovej balade sa napokon čítali z pódia. Prenikavo zaujmú iróniu o dnešku vycibreným štýlom. A aj literárnou rehabilitáciou jadrných slov. Hovorí to človeku z duše. Bančejov verš Svetlo je prezlečená tma je nielen o tom, čo cíti bolesťou básnik vo veršoch, ktoré sa zjavne zrodili z utrpenia. Je to prenesene aj pomenovanie pomerov, kde temné sa vydáva za svetlo. Je to veta viet. Cítime to ako jedinci, ale je to aj o dobe. Neraz a teraz sa tu temno prezlieka za svetlo.

Nemal by som takto hovoriť polopatisticky o poézii. Ale tento verš som si pripomenul, keď som čítal na rozšírenom webe aktuality nepodpísaný (!) článoček o tom, že Vydavateľstvo Matice slovenskej vydáva knihy pochybných autorov. Medzi nimi napríklad rozprávky bývalého riaditeľa Slovenskej televízie z čias trojkoalície Smde-SD – HZDS – SNS. Na zozname pochybných z matičného vydavateľstva je aj autor knihy o Dubčekovi. Pochybný je tento priateľ o. i. Jozefa Mikloška a Antona Hykischa, lebo bol pred dvoma desaťročiami hovorcom predsedu národnej rady, ktorý bol v tom čase aj členom vedenia HZDS.

Túto knihu rozprávok nedávno za účasti azda najznámejšej a najstaršej aktívnej herečky a mimoriadne známej, ba slávnej Záhoráčky Márie Kráľovičovej a za účasti hovorkyne bývalej predsedníčky vlády Radičovej uviedli medzi čitateľov v Malackách. Kniha o Dubčekovi zasa získala vlani jednu z významných cien Literárneho fondu ako osobitne výnimočné dielo, bola podnetom na snahu urobiť na jej základe film s jedným z najznámejších ruských a svetových režisérov Končalovským; ten vlani dostal Zlatého leva v Benátkach za celoživotné dielo. Kniha o Dubčekovi mala mnoho prezentácií na Slovensku, v Čechách a v zahraničí a výborne sa predáva. Jej autor predtým napísal knihu o Clementisovi, popravenom v päťdesiatych rokoch, na jej základe hru uviedla RTVS. To tiež zozbieralo ocenenia a uznania.

Čitateľ si asi povie, že je psou povinnosťou matičných novín obhajovať, brániť zubami-nechtami matičné vydavateľstvo. Že je to vlastne nevyhnutné povinné cvičenie. Úprimne povedané vôbec, vonkoncom mi nejde o matičné vydavateľstvo a o jeho edičnú politiku. Ide mi o slovenčinu. Tie knihy, ktoré som spomínal, svedčia o pestrom Slovensku, nie o čierno-bielom videní a o čierno-bielom slovníku. V časoch, keď sa za starého režimu napádali napríklad autorov povestného pamfletu Bratislava nahlas, ktorý ako lektor zaštítil Vladislav Mináč, tak si aspoň zvolili pseudonym . Aspoň si vybrali meno Piskorová – to vošlo do dejín. Dnes bezmenný článoček na rozšírenom webe nám hovorí jazykom totalitných pomerov. A o to ide. Prinajmenšom od roku 1945 je v slovenskej literatúre celá plejáda autorov, ktorí boli zakázaní, nielenže nemohli publikovať, ale ich mená sa nesmeli ani spomenúť, lebo boli stúpenci nevhodných strán, a neraz ani to. O tomto dlhom období, ktoré na Slovensku trvalo od jesene 1947 až do leta roku 1968 (a potom sa v inej podobe zopakovalo po roku 1970), hovorí v pôvodnej neprekonateľnej dokumentácii precízne Ján Bábik. Dúfam, že má nespochybniteľný a nekontroverzný životopis! Pretože jeho práce sú prístupné v tohtoročných knihách a časopisoch, hrôza pomyslieť – matičných.