S mojím literárnym kolegom JOZEFOM BILYM /nar. 24. 4. 1946 v Benkovciach/ ma spája viacero spoločných faktov: tvorivá dominancia satirického zamerania v písaní tak neveršovaných aforizmov, ako aj veršovaných epigramov a satirickej poézie, tvorba humoresiek a veršov pre deti. Do istej miery nás spája aj vysokoškolské štúdium: pokým ja som absolventom Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, on je absolventom Prírodovedeckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Pravda, delí nás desaťročie, kým ja som končil štúdium v roku 1960, kolega Bily roku 1970. Ale pod emblémom Univerzity P. J. Šafárika som sa v rokoch 1960 – 61 pohyboval aj ja, lenže ako asistent na košickej Lekárskej fakulte. Pokým ja som učiteľskú dráhu veľmi skoro vymenil za redaktorskú, Bily jej po celý život zostal verný, najprv ako učiteľ na Vojenskej leteckej škole v Prešove, neskôr ako profesor na gymnáziu Ľ. Štúra vo Zvolene, napokon ako jeho riaditeľ. Tieto zaujímavé biografické podobnosti i rozdielnosti som sa dozvedel až pri písaní tejto recenzie v Slovníku slovenských spisovateľov 20. storočia. Kolega Bily má v ňom heslo napodiv pomerne krátke, ale zoznam vlastných kníh /videl som ho inde/ má naopak závideniahodne dlhý.

Satirický segment jeho práce už niekoľko rokov pozorne sledujem, najmä vo výberovo náročnom Literáriu v Literárnom týždenníku, ale aj vo veršovanej podobe nápaditých absurdít, žiakopoprekrúcadiel v Bumerangu Fedora Vica. Pri čítaní skvelých aforizmov zo slovenskej aforistickej obce proslovenského, vlasteneckého zamerania si neraz zlomyseľne spomeniem na hlúpe znevažovanie „upotených aforizmov“ v publikovanom výroku literárneho kritika Jozefa Čertíka. Spomenul som si na túto „diagnózu“ aj pri čítaní brilantných aforizmov z tejto recenzovanej knihy.

Renomovaný, neobyčajne vynachádzavý a pozoruhodne produktívny aforista Jozef Bily svojím literárnym dielom dokazuje oprávnenosť mojej definície o Slovensku ako aforistickej veľmoci, čo som prvý raz uviedol v mojom rozhovore pre srbský satirický časopis Šipak. Pravda, potvrdzuje sa to v koprodukcii s tvorbou celej skupiny aforistov a epigramistov združených okolo rubriky Literárium v Literárnom týždenníku a internetového časopisu Humorikon vydavateľa a šéfredaktora Milana Kupeckého. Vysoké kvality Bily ukazuje a dokazuje aj svojou najnovšou aforistickou knihou OD ŽINČICE PO ADAMA.

Ale aby som nezabudol na istú skúsenosť z minulosti, z toku 1990, keď som založil a viedol populárno ekologický časopis EKOPANORÁMA. V ňom som vyprojektoval aj pravidelnú aforistickú rubriku, do ktorej prispieval aj Jozef Bily. Písal teda vo sfére neobyčajne náročnej ekologickej problematiky. Mám skúsenosti s písaním rozličných aforistických monotém, no osobne za najťažšiu pokladám monotému ekologickú. Bola to teda naozajstná previerka aforistických schopností a myslenia, v ktorej Bily priam exceloval. Už vtedy som si uvedomil, že tento autor patrí medzi slovenskú aforistickú elitu.

V najnovšej publikácii OD ŽINČICE PO ADAMA dôvtipne a prehľadne rozdelil svoje aforizmy na dve základné skupiny: apolitické aforizmy a politické aforizmy, teda na všeobecné aforizmy /vrátane nadčasových/ a na politologizmy /tie môžu byť späté aj s niektorými politickými „momentkami“/. Bily volí aj originálny, nevšedný abecedný postup – od posledného písmena abecedy k prvému, teda odzadu dopredu. Odlišuje sa tým od väčšiny aforistických zbierok aj formálne, usiluje sa tak zaujať čitateľa hneď ako ten vezme knihu do rúk.

A pri čítaní narazí čitateľ na takéto aforistické nuggety: Starnutie je proces, ktorým ľudia vychádzajú z módy. / Zdravie sa nedá kúpiť. Kúpiť sa dajú iba lieky. / Všetky cesty vedú do Ríma, len tá posledná vedie na cintorín. / Rada obéznym ľuďom: Neklesajte na duchu, ale na hmotnosti. / Väčšina dôchodcov si na dôchodku neužíva plody svojej práce, ale plody práce farmaceutických firiem. / Už nám vymreli dinosaury a mamuty a vymierajú nám aj nesmrteľní ľudia. / S naším zdravotníctvom sú najspokojnejší pacienti, ktorí sú v kóme. / Smrť je vždy konečným riešením. / Pacienti sa na svoj život dívajú zo zdravotného záznamu. / Odkedy vznikla ozónová diera, cestu do neba má každý otvorenú. / Niektorí ľudia sú vďační aj za choroby. Napríklad lekári. / Najhorším vedľajším účinkom liekov je smrť. / Najľahšie sa prenášajú nákazlivé choroby. / Najlepší je život, ktorý si môžu ľudia užívať bez užívania liekov. / Mnohí ľudia si vyhŕňajú rukávy iba vtedy, keď sú očkovaní do ramena. / Keď príde hypochonder k lekárovi, najťažšie je zistiť, čo ho nebolí. / Každý by mal byť dobre pripravený na zlé časy. / Čo vedľajšie nie je pre pacientov vedľajšie? Vedľajšie účinky liekov. / Čo robia všetci ľudia na poslednú chvíľu? Zomierajú. / Čím je človek starší, tým sú kopce strmšie. / Čas hojí rany aj ľuďom, ktorí nemajú preukaz poistenca. / Aký nápis nie je nikdy na hroboch? Exit. / Potiaľto citované apolitické aforizmy. Istotne ste postrehli, že išlo o môj monotematický výber, korešpondujúci s aktuálnou covidovou periódou, s akousi dobou psychicko ľadovou.

A spomedzi politických aforizmov aspoň súbor zaujímavých dvadsiatich šľahnutí bičom. Musím sa však príkro obmedziť, lebo inak by som citáciami takýchto perál i brokov zaplnil aspoň polovicu týždenníka. A upriamim sa v tomto úzkom výbere len na pojmy „politik“ a „politika“: Za politika, ktorý neklame, klame jeho hovorca. / Vyhrážanie politikov je sľubom, ktorý najčastejšie plnia. / Všetci máme svoje muchy. Politici majú svoje ovady. / V politike chýba funkcia obhliadača politických mŕtvol. / Vlastnosťou politikov je aj dobročinnosť. Robia to, čo je pre nich dobré. / V diktáte diktátora sú vždy hrubé chyby. / Ústa politikov si vytvárajú svoju vlastnú ústavu. / Ten, kto vládne, nerozdáva rady, ale úrady. / Sľub politika je nič v peknom obale. / Sľúbili sme si lásku, a prišlo znásilnenie. / Recyklovanie v politike: Zlí politici sú opäť zvolení. / Príslovie politikov: V zdravom tele dravý duch. / Prečo vláda nezvyšuje dôchodcom dôchodky? Aby dlho nežili. / Pravda je len jedna, ale v politike má viacero verzií. / Po voľbách ľudia často zisťujú, že sú z najlepšieho vonku. / Politik sa rozhodol, že bude myslieť, ale potom si to rozmyslel. / Politika je tragédia, v ktorej je veľa komediantov. / Politický western: Sedem vystatovačných. / Politici, ktorí hovoria o ničom, neklamú. / Páni v politike vládnu alebo robia paniku.

V závere recenzie som pocítil nutkanie znova sa vrátiť k Bilyho aforizmu „Sľúbili sme si lásku, a prišlo znásilnenie.“ Mám podozrenie, že som nikde inde nečítal výstižnejšie zhodnotenie výsledku nežnokrutej revolúcie a zároveň nikde lepšiu diagnózu o tom, v akom marazme už vyše tridsať rokov žijeme.