Exkluzívny dokument vzostupov i pádov prešovského futbalu

Napísanie každej knihy má svoj príbeh. Bez ohľadu na to, či ide o kvalitné, alebo vyložene zlé dielo, zaujímavé, či nudné, čítané, alebo ležiace pod vrstvou prachu na policiach kníhkupectiev.

Samozrejme, svoj príbeh má aj čerstvo vydaná kniha sedemdesiatka prešovského prvoligového futbalu 1950 – 2020, autorom ktorej je známy dlhoročný novinár, šéfredaktor a publicista PhDr. Jozef Kuchár. Našťastie, bol som pri zrode myšlienky napísania tejto práce i pozorným svedkom rodiacich sa jednotlivých kapitol. Jozefa Kuchára, rodeného Prešovčana a priameho účastníka slávnych i tých smutnejších období prešovského futbalu doslova nahnevalo to, že ani mnohým jeho rovesníkom a fanúšikom futbalu v bielo-zelených farbách rok 1950 už nič nehovoril. Napriek tomu, že práve vtedy sa začali písať najslávnejšie kapitoly futbalu v meste, ktoré vždy malo takých patriotov, že im ich závideli všade, teda od západočeského Ašu až po Čiernu nad Tisou.

Autor sa síce s veľkým nadšením doslova vrhol do práce, ale pritom vôbec nerátal s tým, koľko úsilia a námahy ho bude stáť napísanie tejto knihy. O čase už ani nehovorím. Keby bol niekto iný na mieste Jozefa Kuchára, tak by niektoré kapitoly jednoducho preskočil. V jeho prípade sa to však nikdy nestalo, teda ani pred napísaním „Sedemdesiatky“, ani v jej prípade. Chodil, hľadal, zisťoval, študoval archívne materiály a jeho vytrvalosť a pedantnosť začala prinášať úspechy. O jeho svedomitosti svedčí aj to, že kniha nezačína udalosťami v roku 1950 /aj tie bolo s odstupom toľkých rokov dať do podoby literatúry faktu naozaj neľahké/, ale tými, ktoré sa zrodili celé desaťročia skôr. Aj táto skutočnosť zvýšila celkovú úroveň a hodnotu tohto diela. Okrem toho, čo je napísané, si Jozef Kuchár zaslúži slová uznania a obdivu za zverejnenie až 227 /!/ fotografií, pričom najstaršia je z roku 1928. Za zmienku však stojí i to, že autor začal tvoriť túto prácu v časoch azda najhlbšej krízy prešovského futbalu v jeho bohatých dejinách, teda v období pôsobenia v III. lige a to síce pod honosným názvom 1.FC Tatran Prešov, i keď v podstate nešlo o žiadnu ligu, ale regionálnu súťaž s množstvom vidieckych družstiev.

Môžeme však so zadosťučinením konštatovať, že Jozefovi Kuchárovi sa podarilo napísať takú knihu o futbale v Prešove, ktorá výrazne zatienila všetky doterajšie práce na túto tému. Pokiaľ sa niekto v budúcnosti, teda o niekoľko desaťročí, pokúsi napísať niečo o zeleno-bielom futbale, tak sa bez tejto práce nezaobíde. V každom prípade celé 20. storočie a pätinu toho terajšieho bude mať už ako na tanieri.

O kvalite tejto knihy svedčí aj jej hodnotenie, ktoré vyšlo spod rúk jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej športovej žurnalistiky v celých jej doterajších dejinách – Jozefa Kšiňana z Bratislavy. Táto živá kronika slovenského športu má už 94 rokov, ale stále patrí medzi aktívnych publicistov a s jeho menom sa stále stretávame ako s autorom v mnohých našich periodikách. Tak čo napísal o „Sedemdesiatke“ tento najstarší slovenský športový novinár? :

Bola to jedna z mojich najkrajších trás športového redaktora: Bratislava – Prešov. Neskoro večer som nasadol na rýchlik v Bratislave, ľahol na ležadlo v kupé a na druhý deň skoro ráno ma v Kysaku budili, aby som presadol na osobák do metropoly Šariša. Nezabudol som doteraz na rok prvej cesty -  1950. To vtedy futbalisti Československých stavebných závodov Dukla prešov (o tri roky neskôr premenovaného na Tatran) postúpili do najvyššej česko-slovenskej súťaže. Dovtedy málo známe mužstvo sa razom stalo príťažlivým. Hráči okolo brankára Kukuru, Pavlovičovcov, Steinerovcov, Jozefa (Ďoďa) Kuchára, Kušníra, Semešiho a ich nástupcovia sa na domácej pôde nikdy nezľakli ani toho najobávanejšieho súpera z Prahy či Bratislavy.

Ešte radšej som cestoval do Prešova vtedy, keď sa na úroveň futbalistov pretlačili aj hádzanári. Bývala to nezabudnuteľná prechádzka od železničnej stanice k Domu pionierov, kde za východnou bránkou ihriska viedla Hlavná prešovská ulica. Pešo som dorazil práve na začiatok predpoludňajšieho zápasu hádzanárskej ligy a obdivoval húževnatý odpor Frola, Karola Lukošíka, Ondroviča, Poliaka a ďalších, voči elitným československým mužstvám, lebo vedeli nad nimi za obrovského nadšenia preplneného hľadiska aj víťaziť.

Trochu „nepríjemností“ mi pohostinní futbaloví funkcionári okolo tajomníka Mäsiarika narobili po zápasoch. Zvykli mi zmeniť dáta odchodu naspäť do Bratislavy, zrušiť ležadlo a zabezpečiť izbu v hoteli Dukla. To preto, lebo nekonečné debaty o zápase a iných futbalových záležitostiach pretrvávali do neskorých večerných hodín. A domov som cestoval až ranným rýchlikom na druhý deň.

Možno že som týmto úvodom trochu prispel do tejto jedinečnej publikácie, v ktorej dominujú fotografie o prešovskom futbalovom živote, jeho neoceniteľných úspechoch a výnimočnosti funkcionárov, trénerov a hráčov.

Publikácia Jozefa Kuchára, zaslúžilého funkcionára v najvyšších telovýchovných a športových organizáciách, teda dokonalého znalca vývojových tendencií, je vzácnym základom pre zoznámenie sa s rozmachom jednej z oblastí spoločenského života v treťom najväčšom meste Slovenskej republiky.

Jozef Kuchár si spočiatku popri svojom riadnom zamestnaní našiel čas byť organizátorom, ale aj členom organizačných výborov celoštátnych športových podujatí, o ktorých písal pravidelne v Prešovských novinách. Môžem to zodpovedne potvrdiť ako svedok z jednej veľmi významnej športovej udalosti, napríklad pri Juniorských hokejových majstrovstvách Európy 1970 v Prešove, o ktorých on sám ako generálny tajomník organizačného výboru napísal do Prešovských novín ako o vstupe Prešova do medzinárodnej športovej histórie.

Ešte viac som ho obdivoval pri organizovaní vrcholných medzinárodných súťaží v kolkárstve nielen v Prešove, ale v roku 1992 dokonca aj v Bratislave, čo vyplývalo zo vzácneho uznania schopnosti a hlbokého priateľstva s vtedajším viceprezidentom Svetovej konfederácie kolkárov, Stanislavom Kubánkom. Obaja mali obrovský podiel na úspešnom zvládnutí majstrovstiev sveta v roku 1992. Stanislav Kubánek v roku 1962 organizoval v Bratislave majstrovstvá sveta vrátane výstavby kolkárskej haly, v tom čase ozaj výnimočnej a modernej.

 Vyvrcholením organizačných aktivít Jozefa Kuchára boli majstrovstvá sveta v hádzanej mužov v roku 1990 skupiny B v Prešove, keď pevne stál na čele organizačného výboru v čase rôznych spoločenských a politických turbulencií. Nikdy nezabudnem na jeho úvodný prejav, v ktorom privítal všetkých účastníkov predstaviteľov telovýchovy a športu a predovšetkým prezidenta Svetovej hádzanárskej federácie Ervína Lanza, to všetko bez jediného papiera. Práve Lanz v mojej prítomnosti tlmočníka po nemecky povedal: „Úprimne a s obdivom ďakujem, pán predseda!“

Veľká funkcionársko-organizátorská aktivita našla v mimoriadne tvorivom živote Jozefa Kuchára výraznú podporu v novinársko-publicistickej sfére. Prešiel všetkými jej peripetiami, od spravodajcu regionálnych novín až po slovenské –  tie ústredné – Pravdu a Šport, cez profesionálneho redaktora až po šéfredaktora. V tejto pozícii pôsobil v Prešovských novinách plných 15 rokov. Potom bol šéfredaktor týždenníka Politika, neskôr týždenníka Tretia cesta. V denníku Nový deň pôsobil na pozícii zástupcu šéfredaktora. Všetko riadil a mňa s nebohým Igorom Mrázom požiadal o spoluprácu. Samozrejme, že sme to prijali, lebo nám dal úplne voľnú ruku. V roku 2000 vznikol týždenník Slovenský rozhľad a jeho šéfredaktorom sa stal a dodnes je Jozef Kuchár. Môžem povedať, že slovo šéfredaktor je pre Jozefa Kuchára „profesia“. Výrazne sa to odzrkadľuje v publikácii Sedemdesiatka prešovského prvoligového futbalu, ktorá približuje vynikajúce osobnosti z radov popredných funkcionárov a aktívnych športovcov.

Po napísaných slovách Jozefa Kšiňana je ďalší môj komentár zbytočný. Predsa mi ale nedá napísať ešte niekoľko poznámok. Na obálke knihy dominuje Ladislav Pavlovič. Muž, ktorý už dlhé roky je symbolom tých najkrajších kapitol dejín prešovského futbalu a v neposlednom rade jediný z celého východoslovenského regiónu, ktorý sa v ankete o najlepšieho slovenského futbalistu 20. storočia dostal do prvej desiatky.

KUPCOV BUDE DOSŤ!

Dnes mnohí autori kníh ironicky konštatujú, že ich diela sa ťažko predávajú, ale ľahko rozdávajú. Jozef Kuchár sa o osud svojej Sedemdesiatky prešovského prvoligového futbalu rozhodne nemusí obávať. Stačí ju iba vyložiť do výkladu niektorého z kníhkupectiev v centre mesta a som presvedčený, že celý náklad sa vypredá v priebehu niekoľkých dní. Veď tak to bolo aj v minulosti v prípade jeho kníh. Nepotreboval k tomu žiadny marketing, ani reklamu.

VYDARENÁ PREZENTÁCIA

Na prezentácii knihy sa v kongresovej sále hotela Dukla v Prešove zišlo naozaj dosť ľudí rôzneho veku, vzdelania či spoločenského postavenia, ale všetkých spájala láska k prešovskému futbalu. Tú najstaršiu generáciu hráčov predstavoval 89-ročný Vojtech Malaga, v minulosti úspešný hráč i tréner, do tej oveľa mladšej patril, napríklad Vladimír Gombár, Jozef Bičkoš, Ladislav Dvorščák, Štefan Varga, bývalý futbalista Partizána Bardejov a Dukly Banská Bystrica Florián Štefančín a bývalý zástupca Slovenskej republiky v Medzinárodnej federácii historikov a štatistikov FIFA Ing. Jaroslav Šiška. Vydavateľstvo Trend International v Bratislave zastupovala Alena Vojteková. Česť „pokrstiť“ knihu dostali poslanci – Ing. Stanislav Kubánek, poslanec NR SR a Ing. Juraj Hudáč, poslanec mestského zastupiteľstva v Prešove a, samozrejme, autor. Dielo nepoliali šampanským, ani iným nápojom, ale posýpali semenami trávy. Nie takej obyčajnej, ale tej, ktorá bude tvoriť trávnik na novom futbalovom štadióne 1. FC Tatran Prešov. V tejto symbolike už nešlo o slávnu minulosť prešovského futbalu, ale o optimistický pohľad do budúcnosti. Teda o to, že zeleno-biely futbal o niekoľko rokov nadviaže na svoju slávnu tradíciu. I keby tá cesta mala byť ťažká a možno i tŕnistá...

Hovorí sa, že novinári majú vždy dobrý nos na to, aby vedeli, čomu venovať svoju pozornosť a čo jednoducho hodiť za hlavu. Pri prezentácii najnovšej knihy Jozefa Kuchára sa ich zišiel solídny počet nielen z Prešova, ale z mnohých kútov Slovenska. Aj to bola akási predzvesť toho, že ide o dielo, ktoré si zaslúži zvýšenú pozornosť nielen zo strany priaznivcov prešovského futbalu, ale i tých, ktorí sa futbalu venujú profesionálne ako novinári, publicisti, rozhlasoví a televízni komentátori, fotografi...

Fotografie Milana Kaľavského