Nedávno mi priateľ menovec podaroval gruzínsky koňak. Ako pripomenutie množstva príhod, ktoré ma viažu k prebrázdeným kaukazským končinám. Napokon tak ako dnes na Slovensku už nepreberné množstvo ľudí, turistov, lyžiarov, horolezcov, nadšencov gruzínskej pohostinnosti. Tá fľaška nie je anonymný gruzínsky koňak, dnes hrdo nesie vlastné meno. Pochádza z chýrnej pálenice, autorom je jej zakladateľ David Sarajišvili. Koňak vraj len pre fajnšmekrov nesie jeho meno. Jeho meno, to je názov koňaku. 

Neobťažoval by som čitateľa touto epizódou, keby medzi pýchu podniku založeného v roku 1884 nepatril oznam, že tvorca kedysi u nás len anonymných gruzínskych koňakov sa nepýšil tým, že voľakedy dostal Stalinovu cenu. Je to typicky gruzínske, píše sa rok 2021, Gruzínsko sa už pred dvoma desaťročiami po vzájomnej dohode zbavilo ruských základní, potom do ostrých bojov v Iraku po boku USA vyslalo deväťsto vojakov. Keď rátame, že taká jednotka musí mať pripravenú zálohu na striedanie a ďalšiu cvičí, je to dovedna dvetisíc sedemsto vojakov. Je to tuším viac, ako máme v pohotovosti my... 

Gruzínskeho rodáka Stalina ako znalca koňakov však ani dnes nikto nespochybňuje. Čosa o ňom hovorí a píše, je jedna vec, ale pokiaľ ide o koňak, Stalinovu „kvalifikáciu“ nielenže nikto nepopiera, ale ani nezatajuje! Dnes aj u nás rozširované víno Suliko má tiež názov podľa zamilovanej Stalinovej piesne. Je v tom nielen kus reklamnej vynachádzavosti, ale aj radosti zo života, ktorá tak strháva návštevníkov Gruzínska. 

Keď pred poldruha desaťročím, pri zásadnej politickej zmene, rozhodnom obrate smerom k Únii a Aliancii, v meste Gori išli búrať sochu rodáka Stalina, odpor, protest sa opieral najmä o tvrdenie, že tam návštevníci z celého sveta prestanú chodiť, poškodí to, umŕtvi turistický ruch a miestni prídu o zárobky, neraz o živobytie. Tí, čo dali na váhy Stalina ako turistickú atrakciu, nechceli obieliť diktátora, byť nejakým skanzenom minulosti. Len im atrakcia bola prednejšia ako búranie sôch, veď aj tak každý vie, že Stalin sa narodil v Gori. V Gori je aj železničný vozeň, v ktorom sa Stalin, neznášajúci lietadlá, vozil. Pri rozpade ZSSR, tento rok v decembri to bude odvtedy tridsať rokov, ho v Rusku opustený nechal doviezť vtedajší sovietsky minister zahraničných vecí, ktorý sa významne podieľal na zániku niekdajšej Stalinovej ríše, ZSSK, Gruzínec Eduard Ševardnadze. A nechal ho umiestniť rovno pri rodnom dome JosifaVissarionoviča. Ševardnadze to urobil, aby vozeň rodáka Stalina zachránil pred skazou. 

Je plno radosti zo života, tej schopnosti nenatierať všetko na čierno-bielo, čo robí Gruzínsko také príťažlivé. Pred pandémiou tamojšie končiny preto vyhľadávali aj milióny ruských turistov. Nechceli si užiť, chceli len na chvíľu v tej atmosfére, ktorú doma nemajú, žiť. 

Dnes sa často pripomína rok 2006 a vtedajšia vojna. Jestvuje dôsledná štúdia Európskej únie, Vypracovali ju z jej poverenia, a tá jasne hovorí, že vojnu, útok začali gruzínske jednotky, a nie ruské vojská. Štúdia však zároveň Konštatuje, že ruská reakcia na raketové ostreľovanie Južného Osetska a zabitie ruských vojakov, ktorí boli nasadení na dodržiavanie prímeria, bola neprimeraná. Na čele autorov štúdie bol Švajčiar. Krátko pred zverejnením som pátral po jej oficiálnom znení. Vtedy mi známa z nemeckej strany Zelených, pôsobiaca v Gruzínsku, povedala, že autor sa tam dlho neudrží, pošlú ho do penzie. Predložil síce fakty, ale tie neoznačili Rusko ako agresora. Fakty jasne dokázali, že prvé útoky celej operácie, o. i. proti civilom, sa začali a viedli z gruzínskej strany. 

Život človeka je ako rybárska loď, ťahajúca za sebou čoraz dlhšiu sieť spomienok. Spomienky, vracajúce pamäť na fakty, sú súčasťou aj matičných novín. Je tu plejáda autorov, ktorí v rýchlo sa meniacom svete a vytváraní nových medzinárodných pomerov, nového usporiadania, usilujú sa o faktografiu, a nie propagandu. Zhodou okolností sa mi niekedy darí zapojiť sa do tohto prúdu najmä preto, že ma baví poukázať na klzký či lživý jazyk oficiálností.