Hocikde prídete v Taliansku, či už pod Alpské končiare, pokryté snehom celý rok, alebo na juh, kde rastie subtropické ovocie, všade vás ponúknu pohárom miestneho vína. V každom regióne budete počuť, že práve pijete to najkvalitnejšie ne celom Apeninskom polostrove. Nuž, nebudú ďaleko od pravdy, i keď to „najlepšie“ nájdete rovnako v Toskánsku ako pod sopkou Vezuv, alebo na ostrove Sicília. Teda všade prvotriedna kvalita a k nej patričný lokálpatriotizmus.

Prečo som však začal hodnotiť slovenské potraviny v súvislosti s Talianskom? Naozaj tieto dve krajiny z pohľadu ich kvality sa porovnávať stále nedajú. Dlhoročná tvrdá konkurencia medzi početnými výrobcami, tradícia či uznávaný export zaradili Taliansko medzi krajiny, ktorých potraviny majú vo svete veľkú dôveru a sú vyhľadávané na všetkých kontinentoch. Samozrejme, patričná kvalita niečo stojí a to už dobre vie aj naša stredná vrstva, ktorá si výrobky označené slovami made in Italia môže dovoliť kupovať...

Vráťme sa však k tým našim, slovenským, o ktorých sa nás častá reklama snaží presvedčiť, že sú prvotriedne, iba z prírodných a čerstvých surovín, bez rôznych umelých prímesí, skrátka tradičné a vynikajúce!

Nuž, každý kto sleduje všetko dostupné v súvislosti s našimi potravinami sa nad predchádzajúcimi riadkami môže – v najlepšom prípade – iba pousmiať. Síce sú už preč časy, teda roky z prelomu tisícročia, kedy v slovenských údeninách sója prevládala nad mäsovou zložkou a keď príslušné orgány, aby zachránili česť a meno nášho reprezentačného výrobku – bryndze – museli prijať nariadenie, aby sa bryndzou mohlo nazývať iba to, čo obsahuje aspoň 50% ovčieho syra. Čo už, dopracovali sme sa... Svoje vedia aj rôzne agentúry, ktoré hodnotia kvalitu slovenských produktov. Samozrejme, prostredníctvom naslovovzatých odborníkov. Výsledok? Nemáme sa čím chváliť. Tzv. prvotriedna kvalita slovenských potravín je dobre známa aj v zahraničí, najmä v odborných štruktúrach EÚ. Podľa nich slovenské potraviny obsahujú najviac /!/  „éčiek“ zo všetkých členských krajín, často sú presladené, obsahujú množstvo tuku aj tam, kde by nemali... Takto by sme mohli pokračovať ďalej.

Pred Vianocami si už niekoľko rokov spomeniem na slová nášho naslovovzatého odborníka prof. MVDr. Petra Tureka, uznávaného aj v cudzine a s praxou aj v zahraničných inštitúciách. Ten pred časom poznamenal, že pravú slovenskú kapustnicu by nikdy nevaril z údeného mäsa, zakúpeného v niektorom hypermarkete na Slovensku, ale ani v dôsledne nepreverenom mäsiarstve. Pokiaľ niekto chce kvalitné údené bravčové musí si zohnať spoľahlivý zdroj...

K napísaniu tohto príspevku má inšpirovala kúpa a konzumácia slovenskej údenej slaniny známeho výrobcu v Humennom a k tomu ešte zakúpená v predajni COOP Jednota. Teda v sieti, ktorej najznámejší reklamný slogan znie – Najlepšie tradičné slovenské výrobky. Okrem toho na balení bolo zdôraznené, že ide o „mamičkine dobroty“. Priznám sa, chuť slaniny ma vôbec nezaujala, mala veľmi ďaleko od tej, na ktorú si tí skôr narodení zvykli. Až po prečítaní zloženia „tradičného kvalitného slovenského výrobku“ som pochopil, prečo ma absolútne neoslovil. Okrem bravčového boku bez kosti a s kožou boli jeho súčasťou aj stabilizátory /dve éčka/, bravčová bielkovina /?!/, zahusťovadlá /ďalšie dve éčka/, antioxydant /jedno éčko/, konzervačná látka – ešte jedno E... Tu je každý komentár zbytočný.

Tí objektívnejší producenti a obchodníci zdôrazňujú pre potenciálnych kupujúcich ani nie tak kvalitu týchto výrobkov ako fakt, že ich kúpou trochu pomôžeme životnému prostrediu /nemusia sa dovážať, napríklad z Holandska, Belgicka, Nemecka, atď./ a okrem toho takto pomôžeme k zamestnanosti našincov, lebo čím menej budeme dovážať plodiny a potraviny zo zahraničia, tým viac ľudí u nás bude mať možnosť pracovať v poľnohospodárstve a potravinárskom priemysle...

Nebuďme však pesimisti a nadmieru prísni hodnotitelia. Verme, že konkurencia zo zahraničia bude nútiť našich výrobcov neustále skvalitňovať svoju produkciu a nielen ich dobiehať, ale im aj ukázať symbolický chrbát. Tak napríklad naši vinári to už dokázali, veď slovenské vína zbierajú medaily na najprestížnejších medzinárodných výstavách. Nuž, tí ostatní sa budú musieť učiť od vinárov: nemyslieť predovšetkým na to ako zarobiť čo najviac a čo najrýchlejšie...