Naša každodennosť sprevádzaná neustálym odpočúvaním, pozorovaním, sledovaním s následným vydieraním či prenasledovaním sa zásadne neodlišuje od toho orwellovského.   "Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Nevedomosť je sila," píše sa v Orwellovom nadčasovom románe 1984. Vybavilo sa mi to opätovne, keď mi v polovici februára zavolal mladík z akejsi agentúry so snahou ponúkať služby svojho klienta – jedného z našich telekomunikačných operátorov. Nepotešil som ho a zaskočil protiotázkou:

- Odkiaľ máte moje číslo?

- Nóooo..., je náhodne vygenerované z našej databázy...

- Z akej databázy, veď ja nie som zákazníkom „xy“!

Nechcel som ho ďalej trápiť, tak som hovor ukončil nahlas a jasne vysloveným prejavom vôle, vedomý si toho, že náš dialóg sa nahráva: - Vymažte si okamžite môj mobil z databázy a neopovážte sa s ním ďalej obchodovať, ani mi už nikdy nevolajte!

Naivným je každý, kto si myslí, že otázky odpočúvania i sledovania sa dotýkajú iba zločincov ako Kočner, Rusko, Zsuzsová, politikov ako Sulík, Dzurinda, Mikloš, Malchárek, Počiatek, Glváč, Jankovská či sudcov ako Lindtner, advokátov ako Lipšic, prokurátorov ako Trnka alebo Kováčik. A hoci aj známych celebrít a najbohatších oligarchov - ako Haščák. Pod kadejakými zámienkami - najviac s výhovorkou o protiteroristickom boji - stal sa každý z nás objektom záujmu nielen policajtov a prokurátorov bojujúcich s nezákonnosťou, no najmä spravodajských služieb, mediálnych agentov aj mafie žijúcich z porušovania ústavy a právnych noriem. Lebo naše mená, čísla telefónov nás (i našich detí), kontakty, pracovné, služobné i rodinné rozhovory, dôverné informácie z hovorov či z e-mailovej komunikácie, dáta zo sociálnych sietí, náš pohyb za prácou, nákupmi aj na prechádzkach – to všetko sa zhromažďuje, uchováva a je ceneným tovarom. Ak sa to niekomu bude hodiť, buďte si istý, že to na vás „vybalia“.  Lebo takí ako Tom Nicholson, Monika Tódová, Arpád Soltész a ich priatelia z „mokrej štvrte“ sú všade okolo nás.  Či už sa budú maskovať ako tanečníci na hrobe  dvoch mladých ľudí s názvom „Investigatívne centrum Jána Kuciaka“ či ukrývať za značku „OCCRP“. Projekt s touto skratkou nahlasovania organizovaného zločinu a korupcie, je nezisková organizácia z New Yorku. Financuje ju Úrad pre demokraciu a ľudské práva patriaci pod americké ministerstvo zahraničných vecí. Jej ďalšími sponzormi sú vplyvné think tanky a neziskové organizácie. Medzi nimi napr. americká federálna agentúra USAID,  chlebodarci ako Úrad britského kráľovstva či dánske ministerstvo diplomacie.  Pripomeňme si, že hoci sa odhalením najväčšej politickej aféry Watergate, preslávili celosvetovo dvaja americkí investigatívni novinári z denníka Washington Post, prsty v tom mala všemocná CIA.   „Veršotepci virtuálnej poézie“ spoza oceána sa neštítili  - okrem spracovanej a upravenej Kočnerovej Threemy – účelovo vytiahnuť  a dodať v predvolebnom boji na Slovensko ani komunikáciu predsedu slovenského parlamentu.  Hoci išlo len o neuvážené (a podľa mňa aj primitívne) erotické poblúznenie... Nemožno to ale hodnotiť inak, než ako ovplyvňovanie slovenských parlamentných volieb zvonku.   

Toto všetko nám vnútili záujmy zámorskej veľmoci, ciele globalistov a túžby mocenskej liberálnej filozofie. Na to by sme nemali zabúdať a uvážlivo zvažovať našu jedinú obrannú možnosť. Už aj v najbližších voľbách. Veď ak by sa progresívni liberáli s fašistickým správaním a násilníckymi heslami „DO NICH!“ dostali do vlády a do funkcií v štátnej i verejnej správe, všetkým nám – s odlišnými názormi a hodnotovou orientáciou – to poriadne zrátajú. S využitím techniky aj ekonomických a legislatívnych nástrojov.

Všimli ste si ako šikovne sa v téme ochrany súkromia snažila 6. februára 2020 odviesť pozornosť verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová vo svojej správe? „Seniori majú právo aj v zariadeniach žiť svoje životy nezávisle a v čo najväčšej možnej miere rozhodovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ich týkajú. Zároveň je dôležité, aby sa ku každému z nich pristupovalo individuálne a vždy bolo rešpektované ich súkromie." Vážne, že?! Ale v kontexte mojej témy skôr úsmevné...

Lebo nastal čas, aby sme si položili otázku: „kedy a čím sme dali privolenie a vpustili sme si Veľkého brata až do najintímnejších kútov našich domácností a životov?“ A blíži sa moment, aby sme rozumne zvážili, kto a či nás môže v blízkej budúcnosti pred týmto peklom operátorov prípadne ochrániť? Isto nie tí, ktorí sa špinou z amerických cloudových úložísk a skládok nenávisti predrali a predierajú k moci! Vagabundov a nehodných je treba z politiky vyhnať. No pri dezinsekcii dbajme o to, aby sme pri vyháňaní múch nenaťahali do kuchyne šváby a do spální ploštice... Súhlasím preto s názorom, že „vždy je lepšia úprimná samota, ako falošná spoločnosť.“  A to aj vo virtuálnom priestore.